Keď sme sa dopočuli, že v Bratislave a Žiline sa organizujú študentské protesty, správu sme prijali s miernou skepsou. Budú to ďalšie síce úprimné, ale patetické pokusy o prvú interakciu s politikou (zhodou okolností na nerozoznanie od talking points najznámejších politických predstaviteľov), alebo sa dočkáme vízie skutočnej alternatívy, ktorá nás posunie vpred? Neostávalo nič iné len sa prísť pozrieť.
Hodinku pred samotným protestom sme išli vylepiť naše plagáty po okolí. Úsmevné boli dve veci – tri policajné autá, ktoré si evidentne pomýlili čas aj miesto konania protestu (po 15 minútach po nich už neostala ani stopa), a zhruba šesť stánkov s premotivovanými Demokratmi, ktorí zháňali podpisy pod svoju petíciu. Prihovoril sa k nám aj jeden mladý okoloidúci, ktorý prišiel podporiť protest napriek tomu, že celý život volil Smer a že údajne v komentároch pod príspevkom o proteste obdržal viacero nepekných osobných odkazov.
Hneď po začiatku protestu upútalo našu pozornosť, že študentstvo a mladí ľudia boli v evidentnej, výraznej menšine. Organizátorstvo, samozrejme, nemôže úplne za to, kto im chodí na protesty. Hovorí to však niečo o tom, aký majú mladí ľudia záujem o tento druh aktivizmu. Hranie sa na mainstreamovú politiku dokážu stráviť už len tí, ktorí v tom vidia kariéru. Zato médií tu bolo požehnane. Je to o to krajšie, že našim palestínskym protestom (kde bolo účastníctva značne viac) médiá takúto poctu opakovane neudelili.
Samotné príhovory nás vôbec neprekvapili. Väčšina času bola strávená abstraktnými rečami o ničení slobody, demokracie a rešpektovania zákonov. Slová o postavení sa „komunizmu“ v 1989 boli, príznačne, vítané s oveľa väčším povzbudzovaním ako slová o postavení sa nacizmu v 1939. A aby toho nebolo málo, vládni predstavitelia dostali odkaz, že „ich chyby si veľmi dobre všímame a sme pripravení sa z nich poučiť“. Nie je to krásne? Našu deklarovanú najvyššiu hodnotu niekto „ničí“ v priamom prenose a naša odpoveď je ekvivalent ostro formulovaného mailu. Ruská invázia Ukrajiny bola spomenutá dvakrát, osadnícko-koloniálna genocída v Palestíne nulakrát, americký terorizmus vo Venezuele nulakrát. Ale aspoň bol Trump odsúdený v rovnakej vete ako Putin – lebo predsa Spojené štáty začali robiť vo svete zlé veci až za vlády oranžového strašiaka. Toľko k téme demokracie.
Objektívne a akútne potreby obyvateľstva – zdravotníctvo, bývanie, životné náklady – boli spomenuté okrajovo v 1-2 vetách. Znelo to, akoby si organizátorstvo chcelo splniť psiu povinnosť bez toho, aby reálne rozumeli tomu, aké problémy existujú v týchto oblastiach. A aj toto je dôvod, prečo všetci majú dosť hompáľania na námestiach. Ak musím popri výške ťahať dve brigády, naozaj ma nezaujíma, čo si myslíš o Ficovi alebo o Šimečkovi, ide mi o prežitie. Ak každý mesiac žijem v neistote, či dokážem zaplatiť nájom, lieky a nakŕmiť deti, vaše náreky o demokracii mi prídu ako výsmech. Lebo čo je to za slobodu, ak musím každý deň žiť v strachu, či ma skôr dokope na ulici nácek za farebné vlasy alebo vyhodí šéf za zdravotné problémy?
Impotentnosť tohoto pokusu o protest možno zhrnúť finálnou požiadavkou organizátorstva. Vláda má do mesiaca (tento termín bol trošku neisto vymyslený počas čítania požiadavky) dať hlasovať parlamentu o vyslovení dôvery. A aby toho nebolo málo, organizátori nechcú iba protestovať, a preto vás vyzývajú, aby ste vyplnili online formulár a organizovali protesty v ďalších mestách.
Ak máte chuť vypĺňať vo voľnom čase formuláre a záleží vám na skutočnej, radikálnej premene spoločnosti, choďte radšej na našu stránku a pridajte sa do Frontu. Pre nás nie je protestovanie a aktivizmus alfou a omegou, ale nástrojom na vzdelávanie a agitovanie. Pretože nám nejde o zmenu farby vlády, ale o totálne prekopanie systému
