Úvodný príspevok na rovnomennej diskusii 12.7.2025
V súčasnosti je všeobecne uznávaná intersekcionalita ako jediný správny prístup k analýze sveta a nie celkom neprávom. Je pravda, že rôzne spoločenské identity sa potýkajú s rozdielnymi problémami či intenzitami týchto problémov, pričom tieto navzájom interagujú. Je skrátka pravda, že bohatý Róm je stále Róm a teda sa bude v nejakej miere potýkať s rasizmom zo strany gadžov a ich sveta. Ale zároveň to už bude iná diskriminácia než keby šlo o Róma z horších pomerov. Toto asi vysvetľovať netreba. Tento prístup ale dáva všetky identity približne na jednu úroveň: orientáciu, pohlavie, etnickú príslušnosť, mieru bohatstva i triednu príslušnosť. Všetky sú si tak nejak rovné, alebo sú minimálne súmerateľné. Lenže realita je trochu iná. Ľudská spoločnosť, v ktorej tieto identity existujú pozostáva – prekvapivo – z ľudí. A – opäť vcelku neprekvapivo – aby mohol človek byť súčasťou spoločnosti, musí prežiť. Teda rozhodujúcim faktorom, rozhodujúcou identitou bude tá, ktorá sa viaže na prežitie. V dnešnej spoločnosti, i keď inak tomu nebolo už celé tisícročia, je prežitie dané prácou – dnes, špecificky, námezdnou prácou – prácou za mzdu. Avšak nie všetci sú na rovnakom konci procesu vyplácania mzdy – sú tí, ktorí mzdu dostávajú za svoju schopnosť pracovať a tí, ktorí mzdu vyplácajú lebo majú monopol na prostriedky a produkty výroby. Toto delenie je delenie na dve triedy – na triedu pracujúcich a triedu kapitalistov. Čiže triedna príslušnosť má výnimočné postavenie medzi identitami a svojim spôsobom spomedzi identít vytŕča – práve pre vzťah medzi triedou a prežitím a pre to, že triedne delenie je objektívne prítomné naprieč časom a ľudskými spoločnosťami. To samozrejme neznamená, že trieda hrá prvé husle vždy, všade a za všetkých okolností. V niektorých situáciách je zanedbateľná, inokedy určujúca, inokedy je v duchu intersekcionality na podobnej úrovni ako iné, fluídnejšie, identity.
Kvírfóbia v jej všemožných podobách je prítomná a môže byť prítomná viac-menej nezávisle na spoločenskom zriadení. [Toto mimochodom uznal aj Lenin v 1916 v texte O karikatúre marxizmu]. Faktom ale ostáva, že v súčasnosti je dôsledkom kvírfóbie – okrem tragických strát na životoch či už vlastnou alebo cudzou rukou – bezdomovectvo, prekérne či žiadne zamestnanie, nedostupná zdravotná starostlivosť, nútená prostitúcia, ale i problémy s mentálnym zdravím v dôsledku absencie financovania podporných programov a podobne. Toto všetko sú dôsledky systému, ktorý je zložený na námezdnom otroctve kde je despotom šéf a manažment, ktorých kvírfóbny rozmar rozhodne o tom, akú a či vôbec dostaneme výplatu. Systému, v ktorom je bývanie biznis a nie právo – kedy aj ak si môžeme dovoliť zaplatiť nájom, tak sme stále v područí často mizogýnnych a kvírfóbnych prenajímateľov. Systému, kde podpora ľudí s osobnými problémami je nevýhodná pre štátnu kasu, pričom množstvo týchto problémov spôsobuje odcudzenie, izolácia a atomizácia spoločnosti v prospech zisku z individualizácie.
Ale nie len jej dôsledky, ale aj samotná kvírfóbia je živená týmto kapitalistickým systémom. Politické strany, ktoré akceptujú – musia akceptovať – pravidlá kapitalistickej hry, voliča nemôžu získať či udržať reálnymi výsledkami, a tak v boji o voliča útočia na najnižšie pudy. Vyvolávanie strachu a hnevu, vytváranie súperiacich táborov, a teda nárast rasizmu, konzervativizmu a tak ďalej je nevyhnutným dôsledkom politiky v kapitalizme. Logickým záverom teda je, že boj proti kvírfóbii a jej dôsledkom v rámci systému nemôže uspieť do víťazného konca – snaha o „opravenie“ systému ostáva v bludnom kruhu.
Na minuloročnom prajde v Bratislave boli na čele sprievodu skupiny, ktoré mali na mávatkách názvy korporátnych sponzorov pochodu – od IBM a Accenture, cez Billu, až po americké veľvyslanectvo. Je dôležité pochopiť dve veci, ktoré sa vzájomne nevyhnutne nevylučujú, ale vyžadujú ostražitosť. Najprv: je samozrejme fajn, keď nám mainstream preukazuje určitú otvorenosť či dokonca náklonnosť. Pocit prijatia je dôležitý. Druhou stránkou veci je ale fakt, že tento prejav podpory nie je nezištný – je to predovšetkým súčasť marketingu. Či je to Billa, Absolutka, alebo Dedoles – tieto spoločnosti sa iba snažia pestovať spotrebiteľskú identitu, snažia sa z nás spraviť oddanú spotrebiteľskú skupinu: geji pijú Absolutku, trans ponožky má Dedoles, Billa je síce drahá, ale aspoň liberálna. A pokiaľ tento typ marketingu nezaberie na nás, tak na cis/het liberálne zmýšľajúce cieľovky určite – veď kto by sa pri míňaní svojho disponibilného príjmu nechcel cítiť morálne na správnej strane? Mimochodom, nie že by podporou mali tieto firmy čo stratiť – aj tak ide vo väčšine prípadov buď o fakticky monopoly na určité produkty, alebo u nich aj tak môžu nakupovať len ľudia, ktorí majú na účte väčší zostatok než zvyšok pracujúcich, a tak si môžu dovoliť nákup v Ikei, drahšiu kefku od Curaproxu, nepozerať len na cenu ale aj na značku a kúpiť napr. notebook od Lenovo – opäť všetko sponzori Pride 2024 – a zároveň sa u týchto ľudí predpokladá väčšia miera otvorenosti. A IBM a Accenture? U nich si nikto nič nekúpi, to sú korporáty pre korporáty. Ale aspoň ich budeme brať ako hip a cool a nie ako korporácie zapletené do genocídy v Gaze…
„No a čo, tak samozrejme že je to marketing, ale aspoň nejdú proti nám.“ Iste, ale vráťme sa späť k otázke, čo ako kvír ľudia potrebujeme. V prvom rade potrebujeme materiálnu istotu – systém, ktorý nám umožní žiť naše identity naplno, nie len prežívať. Pre dosiahnutie takej spoločnosti nie sú korporáty našimi priateľmi. Korporáty sú súčasťou kapitálu, ktorého záujmy sú presne opačné od tých našich – od potrieb pracujúcej triedy! My sa potrebujeme zbaviť kapitalizmu – oni sú kapitalizmus.
Ale prajd nie je len o sponzoroch. Dnes príde ľuďom zasa prirodzené, že sa na prajde objavia političky z PS, či osobnosti z verejného života a kultúry. To je dôsledkom stratégie organizátorského tímu prajdu v Bratislave, ktorá sa dá zhrnúť pojmom „respectability politics“ – teda je to snaha Pride prezentovať ako normálny, slušný, morálny – a tak isto prezentovať účasť na ňom. Slušnosť je u nás tiež už niekoľko rokov hlavným selling pointom liberálnej politiky. Pritom ale slušnosť ešte nikdy nikoho z biedy nevytrhla. Slušnosť a moralizovanie sú výsadou zámožnejších vrstiev spoločnosti, pričom ide o skvelý nástroj umlčiavania kritiky systému. Krik? Neslušný. Poukazovanie na genocídu páchanú sionistami? Nevhodné. Odpor voči polícii? Nebezpečný! Kým prítomnosť politickej triedy, mainstreamovej kultúry a pod. na prajde – opäť – vzbudzuje pocit prijatia, zároveň sa tak vytvára dojem, že kritika systému nie je nevyhnutná, že stačí pestovať kultúru slušnosti a otvorenosti – vraj stačí viac slušných politikov, viac liberálnych cirkevných hodnostárov! Pride je teda brzdou v efektívnej kritike systému, kvôli ktorému prajd vznikol.
„Prvý pride bol protest“ – túto vetu dnes počuť na každom rohu. Proti čomu bola Stonewallská vzbura? Proti policajnej represii. Kto bude takto o týždeň pomáhať a chrániť kvír ľudí? Polícia. Je to snáď doklad o dosiahnutí plnej emancipácie, alebo dôkazom, že Pride ako je dnes koncipovaný je vykastrovaný a redukovaný na kultúrnu akciu? Je zrejmé, že B je správne. Lenže náš boj za oslobodenie nie je bojom kultúrnej vojny, naša existencia nie je otázkou kultúry. Náš boj je existenčným, triednym bojom. Bojom vyvrhnutej časti pracujúcich proti štátnej represii a kapitalistickému útlaku. A v konečnom dôsledku toto je význam tvrdenia, že „prvý pride bol protest“ – prajd musí byť antikapitalistickým protestom, ak chceme dosiahnuť oslobodenie. Naše oslobodenie – oslobodenie kvír proletariátu od politického útlaku – závisí od ekonomického oslobodenia pracujúcej triedy ako celku. Naše oslobodenie závisí od odstránenia predpokladu pre útlak.
Z našej existencie robia politici a kapitalisti obetného baránka snáď všade, kde je postavenie pracujúcej triedy v prehlbujúcom sa úpadku, ktorý vládnuce triedy nedokážu-nechcú riešiť. Toto však nie je dôvod na zúfalstvo, ale naopak: naša pozícia, neše zhoršujúce sa postavenie – pracujúcej triedy ako celku a nás ako kvír ľudí v rámci tejto triedy – by nám malo otvoriť oči. Je priveľkým luxusom zaoberať sa drobnými víťazstvami, slušnosťou, či snahou o nejaký kultúrny reset. Vďaka zlým podmienkam v ktorých sme sa konečne môžeme na svet pozrieť triezvo a s jasnou mysľou identifikovať to, čo treba spraviť – что делать.
Francis Fukuyama sa mýlil a dejiny neskončili. Vieme, že revolúcie a zmeny systémov sú možné – jednu takú zmenu si pamätajú ešte naši rodičia. A naši prastarí rodičia ich zažili aspoň dvakrát. Revolúcie nie sú vecou minulosti – dejú sa aj dnes a budú aj zajtra. V zásade je skoro otázkou času, kedy k nejakej dôjde a je otázkou pripravenosti, kto ju bude viesť. Napriek obľúbeným predstavám, revolúcia nie je o lajfstajle. Nie, polycule nepoloží patriarchát. Ani dekolonizácia mojej knižnice nás nepriblíži k pádu neokolonializmu. Revolúcia je v prvom rade prevzatie moci organizovanou zložkou časti revolučnej triedy či tried. To je veľmi materiálny-hmatateľný akt, narozdiel od zmien spotrebiteľského správania či osobných preferencií a návykov.
A čo obnáša organizovanie revolučných častí pracujúcej triedy? [REDACTED: spýtajte sa nás osobne]
