Kvôli 30 rokov trvajúcemu nárastu náboženského fundamentalizmu a stagnujúcej životnej úrovne v našom priestore, konzervatívne sily zasiali nenávisť tam, kde malo po 90. rokoch vyrásť triedne vedomie a odpor k systému vykorisťovania. Čo je snáď smutnejšie, tému obrany ľudí “menej tradičnej orientácie” si privlastnili liberáli, ktorí prekrúcajú a mútia potreby kvír ľudí práce.
Pôvod identít a represie
Moderná antropológia a archeológia ustavične dokazuje, že do rozvoja poľnohospodárstva, resp. v časoch nedostatku, si ľudia zvykli byť rovní a spoločnosti boli viac-menej rovnostárske. Ba čo viac, lovci či bojovníci neboli len muži a ženy neboli jediné, čo zbierali ovocie. A aby toho nebolo málo, heterosexualita nebola normou – za jeden z dôkazov sa považuje aj to, že spoločne boli pochovávaní ľudia rovnakého pohlavia. Moderná zoológia dáva antropológii za pravdu a považuje za samozrejmosť fakt, že neheterosexuálne správanie je všeobecne a prirodzene rozšírené snáď medzi všetkými vyššími zvieratami. Ak je zvieracia ríša niečo, z čoho vzišla ľudská spoločnosť, tak môžeme bez obalov povedať, že ľudská spoločnosť vzišla z bisexuálneho sveta primátov. Prečo sa však obmedzovať na ríšu zvierat? Ak sa pozrieme na ktorúkoľvek ľudskú spoločnosť – či sú to pôvodné americké národy, indické či arabské spoločnosti alebo africké kultúry, tak zistíme, že pred kristianizáciou, kolonizáciou či neskôr zavlečením Západného kapitalistického konzervativizmu vo všetkých týchto spoločnostiach existovali ako neheterosexuálne osoby, tak i viac než len dva rody. Nemôžeme si samozrejme idealizovať postavenie ľudí, ktorých by sme dnes nazvali kvír, v týchto spoločnostiach. Iste, často mali vyhradené obradné, náboženské a inak privilegované postavenie v jednej oblasti, ale nie všetky osoby vymykajúce sa binarite boli vysokým klérom. Bola to však práve rozmanitosť spoločenských materiálnych vzťahov – rozmanitosťou ekonomicko-mocenského systému s priestorom pre kasty, stavy a triedy pre kvír osoby – ktorá umožnila integráciu prirodzených kvír tendencií do spoločnosti.
Jedným z predpokladov pre narušenie rodovej rovnosti bol rozvoj poľnohospodárstva – Poľnohospodárska revolúcia, pokiaľ sa tento termín dá považovať za presný. S relatívnym prebytkom jedla, ale i súvisiacim koncentrovaním obydlí, vzniká tendencia k autoritárskej spoločnosti – vzniká tendencia k uzurpovaniu si prebytku. A tak sa koncentrujú zdroje v rukách úzkej skupiny – spoločnosť sa delí na tých, čo vlastnia a tých, čo pracujú. Na to, aby jeden klan, kmeň, či kmeňový zväz prežil, aby ho neprevalcoval susediaci súper, musí zabezpečiť produkciu bohatstva, ktorá vyžaduje reprodukciu kmeňa. A tak nemajetná trieda zabezpečuje vznik novej pracovnej sily, majetná trieda zabezpečuje, že bohatstvo bude mať kto zdediť a moc tak ostane v ich rukách. Takto vzniká cisheterosexuálny ideál či tendencia k nemu. To však neznamená, že ľudia prestali s neheterosexuálnym správaním. Lenže kvír vzťahy nevznikajú nutne s cieľom splodiť nového otroka, sluhu, poddaného či robotníka. A to môže byť brané ako problém. Čím je spoločnosť menej rovnostárska, čím viac závisí prežitie tej či onej triedy na reprodukcii potomstva, tým väčšmi silnejú snahy vládnucej majetnej triedy obmedzovať správanie, ktoré narúša “výrobu” nových poddaných. A takto zároveň aj medzi nemajetnými triedami vzniká tendencia ku konzervativizmu, no je to len tendencia – spoločenská permisivita, niekedy zdanlivo neokrôchaná, je normou, kým konzervativizmus je živený vládnucou triedou. Vzniká preto potreba regulovať kultúru. A tieto regulácie nadobúdali (najmä v stredoveku, no v Západnej Európe ešte koncom 20. storočia) obludné rozmery. Neheterosexuálne a rodovo nekonformné správanie bolo v Európe trestané upálením, mučením, kastráciou atď. Perzekúcia kvír ľudí sa dobovo a regionálne líšila. Ale čo tam koho po 10-tisícročnej histórii či Západnej Európe, nie? My tu v strednej Európe vieme, že rodina je mama, otec a deti a existujú len muži a ženy. Akurát, že to nie je celkom tak. Síce je záznamov o živote Slovanov málo, o neheterosexuálnych prejavoch záznamy existujú, dokonca ešte z ruských zemí v 16. storočí. Rodová nekonformita je pevnou súčasťou slovanského folklóru – a kto vie, ako vyzerali zvyky a spoločnosť pred násilným pokresťančovaním. V dôsledku snahy miestnych kniežat či cárov získať si uznanie (a tým pádom obchodné príležitosti a moc) v zahraničí, pristúpili slovanskí vladári na prijatie západných štandardov. A tie boli v stredoveku veľmi neľudské. Rovnostárstvo a spoločenská permisivita bola vymenená v boji o zdroje za mocenský vplyv. Vďaka vplyvu nemeckých a rakúskych vladárov na územie východne od rieky Moravy prúdila kultúra a zákony, ktoré tvrdo trestali ľudskú prirodzenosť. Až v ZSSR či ČSSR bola homosexualita dekriminalizovaná. Žiaľ, obdobný legislatívny posun sme za ostatných 30 rokov nezažili.
Faktom zostáva, že sa neznášanlivosť voči kvír ľuďom vyvíjala najintenzívnejšie popri európskom feudalizme a neskôr kapitalizme. Dnes, v čase krízy sociálnej demokracie na Slovensku a okolí a Washingtonského konsenzu všeobecne, sa opäť zostruje konzervativizmus vládnucej vrstvy.
Triedna príslušnosť a dvojitý útlak kvír ľudí
Otázka nie je, či kvír ľudia existujú. Trans ľudia existujú, neheterosexuálni ľudia existujú. Ide o prirodzený stav vecí, “liečebné” či iné “terapie” sú dokázateľne neúčinné a najmä nehumánne. Otázkou je, aká je povaha “netradičných” identít – sú kvír ľudia nepriateľom, alebo spojencom v triednom boji proti kapitálu-štátu? Pozrime sa najprv na to, čo máme ako ľudia práce spoločné. Tendencie k neheterosexuálnemu a rodovo nekonformnému správaniu existujú naprieč celou spoločnosťou. To znamená, že kvír ľudia sú nielen finančne zabezpečené liberálne obyvateľstvo veľkých miest, ale aj ľudia práce na vidieku. Ba čo viac – je viac kvír ľudí práce, než kvír kapitalistov (vcelku logicky, keďže je viac ľudí práce než ľudí vládnucej triedy a bohatej vrstvy). Takže kvír ľudia sú prevažne súčasťou más. Aké sú ich záujmy? Ako sa správajú v spoločnosti? Konajú v záujme proletariátu? Pre potreby analýzy odhliadnime od faktu, že väčšina heterosexuálnych cisrodových ľudí nekoná v prospech vlastných záujmov a podporuje buržoázne sily, ktoré ich okrádajú, oslabujú ich vyjednávacie pozície, zhoršujú ich životnú úroveň a ochranu na pracovisku.
Kvír ľudia, vďaka tisícročiam perzekúcií, musia čeliť kultúre, ktorá ich zosmiešňuje, vytláča na okraj spoločnosti, či dokonca vedie k ich vraždám a samovraždám. Táto ostrakizácia mnohých vedie buď k skrývaniu svojej prirodzenosti, alebo k prerušeniu väzieb na svoje spoločensky konzervatívne okolie. Toto utiekanie sa k internetovým komunitám či k anonymite veľkomiest vedie k pestovaniu individualizmu a umocňovaniu falošného, elitárskeho vedomia. Tento reťazec nešťastných súvislostí je zavŕšený tým, že táto výseč kvír ľudí vidí jedinú oporu u pravicových strán, ktorým ľavica darovala tému solidarity s menšinami s odôvodnením, že to nie sú chlebové témy, na ktorých ľavica stojí. Keďže ľavica kvír ľuďom neponúka zrozumiteľnú alternatívu, umocňuje sa ich stotožňovanie sa s liberálnymi stranami a ich odpor voči masám. Nie je tomu tak vždy, no takto vznikol obraz, ktorý si slovenská spoločnosť o kvír ľuďoch utvorila. Teoreticky teda stačí s otvorenou mysľou otvoriť náruč a prijať kvír ľudí tam kde patria – medzi pracujúcu triedu.
V čom presne teda tkvie útlak kvír ľudí v našej spoločnosti? Kvír proletariát a mládež nie sú síce ekonomicky utláčaní inak, ako zvyšok pracujúcich más, no sú utláčaní intenzívnejšie. Podobne ako v prípade Rómov či žien sú kvír ľudia vytláčaní z “normálnej” spoločnosti na jej okraj, čo vedie k ich prekarizácii. Ľudskou rečou: ľudia nemajú radi “čudákov” a tí sú tak nútení pracovať v rizikovejších oblastiach. Tak dochádza napr. k tlačeniu kvír ľudí k prostitúcii, alebo sú častejšie vystavovaní nezamestnanosti a pod. Alebo, mimo pracovnej sféry dochádza k nútenému bezdomovectvu, lebo rodičia vyhadzujú vlastné deti z ich domu v momente, kedy to zákon dovoľuje. Ďalej, ako bolo už spomenuté, kvír ľudia čelia otvorene agresívnym prejavom okolia, či k dennodenému psychickému tlaku okolia. Tento dvojaký útlak možno riešiť jedine odstránením ekonomického systému, ktorý vôbec umožňuje bezdomovectvo, chudobu, či prekérne pracovné podmienky.
Západ obchádza strašidlo transrodovosti
Keď politici otvárajú “kultúrno-etické” témy, tak len odvádzajú pozornosť. Ale odvádzajú ju smerom na rovnako reálnych ľudí ako sú ľudia, od ktorých je pozornosť odvádzaná. V momente, keď sa odvádzanie pozornosti pretavuje do legislatívnej a spoločenskej reality, začína byť jedno, či o odvádzanie pozornosti ide alebo nie. Od čoho sa ale pozornosť odvádza viac – od kapitalistickej krízy a triedneho boja, alebo od materiálnej reality? Že je homosexualita a bisexualita prirodzená je dnes viac-menej prijatý fakt, i keď niektorým ľuďom trvá si to pripustiť, alebo dúfajú, že to tak nie je, až kým sa ich dieťa nevyoutuje. No to čo sa pred 20-30 rokmi hovorilo o neheterosexuálnej orientácii dnes konzervy tvrdia o transrodovosti, a tak sa treba venovať niektorým otázkam v tejto oblasti.
Je možné zmeniť pohlavie? A čo vlastne je to pohlavie – existuje „biologické pohlavie“, ktoré môže byť odlišné od „rodu“, ako to tvrdí kvír i cishet mainstream tvrdí? U ľudí je tiež zdokumentovaná pohlavná diverzita – okrem “tradičného” ženského a mužského pohlavia konvenčná veda pozná ešte pohlavie intersex – teda stav, kedy vonkajšie a vnútorné pohlavné znaky nespadajú ani do jednej z úhľadných škatuliek “žena” a “muž”. Už tu by mali mnohí zbystrieť – zrejme tieto škatuľky nebudú tak úhľadné a prirodzené, ako by sa mohlo zdať. Lenže to je takpovediac “defaultný” stav – čo jeho zmena, povedzme zmena pohlavia po puberte? Všetci aspoň tušia, že pohlavia sa majú líšiť okrem orgánov hormónmi – ženy majú estrogén (presnejšie estradiol), muži testosterón. Opäť, realita je zložitejšia – testosterón sa mení aspoň v menšom množstve na estrogén a testosterón je produkovaný v nadobličkách, takže v nejakom množstve sú tieto hormóny prítomné u všetkých. Podstatné je, ktorý z nich je dominantný. Keď hovoríme o tranzícii – o “zmene (biologického) pohlavia” – hovoríme v prvom rade o hormonálnej substitučnej liečbe (známejšie pod skratkou HRT – hormone replacement therapy). Ide o liečbu, ktorú dobre poznajú menopauzálne ženy, ktoré berú estradiol, keďže ho už ich telo nedokáže produkovať v dostatočnom množstve. U trans žien sa používajú lieky na potlačenie produkcie testosterónu, ktoré sa podávajú spolu s estradiolom. Vo výsledku tak majú trans ženy hladiny testosterónu rovnaké alebo dokonca nižšie než cis ženy a hladiny estrogénov porovnateľné. U trans mužov sa štandardne jednoducho podáva testosterón, ktorý potlačí produkciu estrogénov, ktoré sám nahradí.
“No a čo, že majú rovnaké hladiny hormónov – telo sa im nemení!” – čudovali by ste sa. Iba nedávno mi došla jedna vec. Keď sa učíme na strednej o hormónoch, tak sa o nich učí iba v rovine kvantitatívnej. Teda napr. keď máte viac kortizolu, tak ste nervózne, keď máte viac melatonínu, pripravujete sa na spánok – telo ostáva rovnaké, mení sa vraj iba množstvo hormónov a v závislosti na tom dochádza k nejakej izolovanej reakcii. Čo sa však vysvetľuje menej, je spôsob, akým k tejto reakcii dochádza.
Faktom je, že hormóny vyvolávajú zmeny na bunkovej úrovni. Keď beriete estradiol, tak sa mení ešte aj bunkový cyklus tyčiniek, čapíkov a gangliových buniek vašej sietnice – chápete? Mení sa ešte aj vaša sietnica! Nehovoriac o tom, že sa zmenia vaše kožné bunky a vaša pokožka je zrazu omnoho jemnejšia, že vám začnú prirodzene rásť prsia, ktoré sú rovnaké ako prsné tkanivo cis žien, že dochádza dokonca k zmenám šedej kôry či mozgových štruktúr ako hipokampus, ktoré sú, opäť, porovnateľné s fyzickými črtami, aké by ste našli u priemernej cis ženy. A už vôbec netreba hovoriť o úbytku svalovej hmoty či kostnej hustoty, alebo poklese hemoglobínu a nárastu počtu trombocytov v takej miere, že je štatisticky významný rozdiel medzi mužmi a trans ženami aj v tomto ohľade. Toto môže byť pre laičku/laika vcelku veľa abstraktných biologických pojmov, ktoré vám možno veľa nepovedia. Pointa teda v skratke je, že keď trans žene rastú prsia a trans mužovi fúzy a svaly, nie je to len nejaká zmena množstva týchto čŕt – je to zásadná kvalitatívna a radikálna premena už na úrovni buniek, ak nie priamo molekúl! Ide o radikálnu premenu ľudského tela od jeho základných stavebných kameňov a toto musíme pochopiť, pokiaľ sa chceme zaoberať tranzíciou vecne. K rovnako zásadným zmenám dochádza mimochodom u všetkých – všetci sa menia z novorodencov na seniorov. Toto je tiež radikálna premena ľudského organizmu – starec nie je len starší novorodenec – je to z biologického hľadiska, pokiaľ chcete, úplne iný živočíšny druh! Zmena pohlavia – radikálna prestavba ľudského tela a spôsobu, akým fungujú jeho bunky, tkanivá a orgány – teda nie je len možná, ale je reálna a je to vedeckým faktom. Žiaľ, na školách sa neučíme o tom, aká je biológia naozaj – že je dynamická, že nám známe kategórie sú v neustálom pohybe a predmetom zmeny, že zmena nie je digitálna, ale má podobu súbežných a niekedy protirečiacich si procesov, ktoré sa nezačínajú a nekončia naraz, ale dejú sa na spektre. Že z povahy biológie teda vyplýva, že zmena pohlavia je možná, že je reverzibilná, a že zmena pohlavia ako taká implikuje existenciu určitého medzistupňa – to nedokážeme kvôli absencii dialektického uvažovania mnohé a mnohí pochopiť. A výsledkom je popieranie reality, lebo väčšina z nás potom rozumie biológii len na tejto stredoškolskej úrovni.
Dialektická teória pohlavia-rodu
Toto je teda materiálny základ transrodovosti – nejde o nejakú kultúrnu, etickú, ani ideologickú úchylku či rozmar liberálov, buržujov, ani nič podobné. Je to materiálny fakt, je to prejav dialektiky prírody. Vráťme sa ale k otázke, či existuje „biologické pohlavie“, ktoré môže byť odlišné od „rodu“. Ak budeme rozlišovať medzi biologickým pohlavím a rodom/genderom, implikujeme, že tieto dve veci sú oddelené od seba, že rod nemá materiálny základ a teda že transrodovosť je len preludom. Lenže rod nie je nezávislý od biológie a myseľ tiež nie je oddelená od tela! Myseľ je produktom tela a telo reaguje na myseľ – tieto dva aspekty živočíšnej existencie sú v dialektickom zväzku, ktorý je fundamentálne materiálny. Odmietame preto toto falošné delenie, toto zjednodušenie, ktoré si osvojil celý mainstream, od samotných kvír ľudí, cez podporné združenia, až dokonca po TERF aktivizmus. Áno – logickým záverom tohto rámca je, že ak sú rod a pohlavie samostatné kategórie, samostatné aspekty identity, potom je úplne v poriadku, aby bola trans žena považovaná za muža a naopak – lebo „biológia“.
Máme za to, že pohlavie a rod tvoria jednu totalitu, tak ako telo a myseľ. Sú od seba neodlučiteľné, lebo sú na sebe vzájomne závislé a sú v nekonečnom dialógu. No a v konečnom dôsledku, keďže žijeme v spoločnosti, je relevantné nie ani tak individuálne prežívanie samo o sebe, ani mýtické „biologické“ partikularity, ale dennodenný život v spoločnosti – performácia danej spoločenskej identity. Ak však má byť fyzické telo trans osoby predmetom skúmania, tak by sa nemalo hovoriť o biologickom pohlaví, ale nanajvýš o pohlaví medicínskom – a aj vtedy musí byť medicínske pohlavie vnímané v kontexte daného odboru: to že podľa urologických či gynekologických štandardov nie ste muž či žena neznamená, že to isté o vás povie krvný obraz, kožné, cievne, či váš športový výkon.
Záver
Nič však nie je statické, ani biológia, ani ľudská spoločnosť. Menia sa preto aj úlohy, ktoré naša spoločnosť potrebuje či umožňuje, a dochádza tak ku kryštalizácii iných identít. Tento dialektický proces je nezastaviteľný, no hlavne nepredstavuje hrozbu pre spoločnosť či pre záujmy pracujúcich. Naopak, tento proces, táto rozmanitosť poukazuje na nedostatky a hranice kapitalistickej spoločnosti a dokazuje, že dozrel čas s kapitalizmom skoncovať. Keď už nič iné, aj dúhový kapitalizmus, pinkwashing, alebo akokoľvek chceme nazvať to, čo raz ročne predvádzajú korporáty, dokázal limity takéhoto aktivizmu v rámci systému. Na západ od nás majú s podobnými korporátnymi marketingovými kampaňami dlhšiu skúsenosť a nedá sa povedať, že by na tom tamojší kvír proletariát bol omnoho lepšie – skôr naopak. Jediný reálny výsledok týchto kampaní je pestovanie spotrebiteľských vzorcov, vytváranie zákazníckeho fanklubu verného značke. A toto si musia uvedomiť aj tí, čo zasa broja proti tomuto marketingu z konzervatívnych pozícii – je jedno, či je pred fabrikou vyvesená dúhová verzia korporátnej vlajky alebo jej štandardná verzia, pre fabriku si stále rovnaký nahraditeľný otrok.
S kapitalizmom môžeme bojovať jedine spoločne, pod jednou strechou organizácie pracujúcich a mládeže. Náš nepriateľ je dobre organizovaný, financovaný a má na svojej strane zákonitosti kapitalizmu, ktoré hrajú proti nám utláčaným. Preto aj my musíme tvoriť jeden front, Front všemožných odtieňov pracujúcej triedy. No nestačí sa len vyhlásiť za predvoj – predvoj treba žiť. Preto, v kontexte dvojakého útlaku voči kvír ľuďom, musí byť odpoveďou na všetku tú represiu neochvejná a úprimná pomoc a vzdor voči štátu a kapitálu, bez ohľadu či to znamená DIY, harm reduction, alebo „iba“ vzájomnej starostlivosti. Totiž:
Solidarita je našou zbraňou a kapitalizmus je naším nepriateľom.
