Americký vojenský útok na Venezuelu a únos tamojšieho prezidenta s manželkou sa nedá nazvať inak než štátnym terorizmom. Tento útok je neobhájiteľný z pohľadu takzvaného medzinárodného práva, ktoré sa opäť ukazuje byť iba prízrakom a synonymom vôle imperialistických mocností.
Každý, kto sa bude snažiť dnešnú americkú agresiu kritizovať z pozície hájenia tohto medzinárodného práva je naivný. A zároveň: každý, kto túto agresiu bude obhajovať z pozície „ochrany demokracie“, sa znižuje na úroveň obhajcu Putinovej invázie a nie je reálny demokrat.
Organizácia Front stojí plne na strane venezuelského ľudu. Iba tamojší pracujúci majú ako jediní právo rozhodovať o svojej budúcnosti. Organizácia Front preto nemá potrebu a ani záujem nekriticky obhajovať Madura a jeho vládu. Avšak nezatvárame si oči pred tým, že vláda tvrdej ruky vo Venezuele ide ruka v ruke s dlhodobou (a dnes evidentne reálnou) hrozbou americkej intervencie, a že ekonomickú krízu zužujúcu venezuelskú spoločnosť vylieči skôr zrušenie amerických sankcií než dosadenie neoliberálnej opozície k moci. Ale predovšetkým, nikto si nemôže zatvárať oči pred tým, že deklarovaný dôvod amerického zásahu – boj proti pašerákom drog – nebol nič než zástierka. Americký vodca Trump koniec koncov jasne deklaroval, že nebyť znárodnenia ropného priemyslu, nebolo by sa muselo čokoľvek stať. Navyše, cieľmi amerických náletov boli predovšetkým vojenské ciele, nie potenciálne sklady drog.
Dnešná americká agresia nie je novinkou. No v dobe, kedy USA už nezvláda byť svetovým policajtom, je každá ďalšia intervencia popudom pre zvyšné mocnosti, aby spravili to isté inde. Toto dianie odráža dôležitý svetový trend – opätovné prerozdeľovanie si území a sfér vplyvu medzi nové imperialistické mocnosti. Trend to nie je nový, istý ruský aktivista tento jav popísal v rovnomennej knižke už 110 rokov dozadu. Potvrdzuje sa však téza, že multipolarita, ktorú väčšina ľavice oslavuje ako antiimperialistickú alternatívu doterajšej americkej unipolarity, nie je v skutočnosti ničím iným, než akousi rekalibráciou imperializmu – jeho novou vlnou.
Táto agresia tiež odhalila bezzubosť slovenskej i českej vlády aj opozície. Kým ľudskoprávne krídlo Progresívneho Slovenska mlčí spolu s najvyššími štátnymi a vládnymi predstaviteľmi, Šutaj-Eštok vyprodukoval túto perlu: „Pevne verím, že situácia sa po zadržaní venezuelského prezidenta zo strany Spojených štátov nezvrtne do otvoreného vojenského konfliktu“. Čo môže byť otvorenejší prejav vojnového konfliktu než únos prezidenta ťažko povedať. Tomáš Valášek pre istotu povedal, že Maduro nebude nikomu chýbať, ale teda „štáty slobodného sveta“ by mali dodržiavať medzinárodné právo. Kto sú tieto štáty? V teórii je to jasné, v praxi už menej. Isté však ostáva, že vládne i opozičné strany si budú aj naďalej podávať ruky so zbrojármi a imperialistickými lídrami. Lebo tak je to správne, tak je to sociálne demokratické, národné, kresťanské i progresívne.
Táto situácia dokazuje vyprázdnenosť oficiálnych politických strán, skrachovanosť systému a morálny úpadok liberalizmu i konzervativizmu. Je to dôkaz, že mier v kapitalizme nie je možný, že imperializmus môže poraziť jedine antikapitalistická sila. Dnes možno s podobnými útokmi nespravíme nič. Čo ale môžeme urobiť je organizovať sa, aby jedného dňa spoločná organizácia pracujúcich mohla čeliť a vyhrať nad záujmami kapitalistov a imperialistov.
Pridaj sa k nám už dnes!
