Západná ľavica upiera svoj zrak na novozvoleného primátora Zohrana Mamdaniho ako na spasiteľa. Čo však prinesie jeho zvolenie naozaj? A prečo by nás mal zaujímať primátor mesta, do ktorého sa dá odtiaľto dostať jedine lietadlom?
Médiá a analytici o drtivom víťazstve newyorkského sociálneho demokrata hovoria ako o referende proti Trumpovi. Samozrejme, takéto rámcovanie pasuje do dominantného svetonázoru, podľa ktorého sú dejiny boxerským ringom veľkých osobností. Takýto pohľad však úplne ignoruje fakt, že tieto miestne voľby boli v skutočnosti referendom o povestných sociálnych istotách a o tom, že pracujúci chcú viac než len neustále škrty a uťahovanie opaskov. Mamdani vyhral na platforme dostupného bývania, bezplatných autobusov a mestskej neziskovej siete potravín. Proti tomuto stál bývalý guvernér Cuomo s 13 obvineniami zo zneužívania na krku a, povedzme, svojský republikánsky kandidát Sliwa. Zdalo by sa, že Mamdani nemohol nevyhrať. Avšak všetci, od veľkej časti miliardárov až po ich média, sa skutočne snažili a ich snahy neustanú ani po týchto voľbách.
Špičku týchto snáh o potopenie sociálnodemokratického projektu v najväčšom meste Spojených štátov tvorí prezident Trump. Ten sa počas kampane vyhrážal federalizovaním New Yorku – teda prevedením mesta pod správu federálnej vlády vo Washingtone DC. V čase písania tohto textu k tomu ešte nedošlo. Avšak hrozba, že Zohran sa v primátorskom kresle dlho neohreje, je reálna. To by malo dva dôsledky. Prvým je, že sen o sociálnejšom New Yorku ostane nažive – čo sa ešte nestalo môžeme ľahko idealizovať (podobne, ako podaktorí v Česku fantazírujú nad výsledkami, aké by bolo bývalo Stačilo! dosiahlo, nebyť neúspechu vo voľbách). Na druhej strane by to bol nesporný dôkaz o tom, že zmena v rámci systému – akokoľvek zanedbateľná v porovnaní s federálnou politikou – nie je možná. “Spoločensky spravodlivý” New York je možný len v socialistickej Amerike. A to platí ako o New Yorku, tak o každom inom meste či dedine kdekoľvek na svete.
Predpokladajme ale, že Trumpove vyhrážky boli plané a Mamdani môže pôsobiť voľne, a že mu radnica nebude hádzať polená pod nohy. Zohranov program je sociálnodemokratický. Jeho programové ciele majú teda byť financované redistribúciou bohatstva, nie kolektivizáciou súkromného majetku. Možno by Zohran chcel aj viac, možno nie – vo výsledku je to jedno, jeho kompetencie sú dané. Redistribúcia by v tomto prípade mala podobu mierneho zvýšenia daní pre najbohatších a pre veľké firmy. Sociálnodemokratický systém je teda vždy závislý na trpezlivosti miestnych kapitalistov. Nie je teda ťažké si predstaviť presun firiem do Delawaru či inam v snahe vyhnúť sa daniam, alebo zatlačiť na nového primátora. Či by to stačilo teraz ťažko povedať. Ale ide o príklad toho, ako veľmi je takýto systém nestabilný – o to viac v kontexte širšej kapitalistickej ekonomiky, ktorá si prirodzene prechádza opakujúcimi sa krízami. A vzhľadom na to, že nebyť AI bubliny by rast HDP USA bolo na úrovni 0.2%, tak je zrejmé, že tá nadchádzajúca bude mimoriadne tvrdá. A to už Zohranove večierky neustoja. Väčšiu šancu by možno mali, ak by celý dodávateľský reťazec (a súvisiace oblasti hospodárstva) bol vo verejných rukách, a teda takmer nezávislý na voľnotržných turbulenciách. Toto je niečo, čo treba pochopiť a pripomínať všetkým, čo v hnutiach ako je to Mamdaniho vidia spásu ľavice: k socializmu sa nedá predaniť.
Zohranova kampaň, výhra a možné úradovanie je veľmi významné. Jednak kvôli masovej mobilizácii newyorčanov, ktorí sa nadchli pre politiku. Podobne ako Bernieho hnutie, aj toto hnutie má šancu osloviť a radikalizovať časť pracujúcich. A to bez ohľadu na to, či Mamdani sklame rovnako ako AOC alebo samotný Bernie. Či to dokážu tamojšie revolučné organizácie využiť a odkloniť ľudí od viery v elektoralizmus je otázne. Zohranova kampaň každopádne ukázala silu kontaktnej kampane – skutočný ľudský kontakt porazil miliardy dolárov na domácej pôde Wall Street, a to nie je málo. Zároveň, ak budú Mamdaniho reformy rozbehnuté aspoň na rok, bude to zásadná úľava pre pracujúcich, ktorí často majú na krku aj tri úväzky len aby prežili. Či ich to uchlácholí alebo naopak motivuje žiadať “celú pekáreň, nie len omrvinky” je otázka. Zrejme ju zodpovie nadchádzajúca kríza, ktorá pracujúcim ukáže, ako ľahko sa tie omrvinky môžu minúť. A hlavný význam tejto výhry spočíva v tom, že nedostatky a prekážky, ktorým bude nový primátor čeliť dokážu, že naplniť Zohranovu víziu dokáže len socialistická, nie elektorálna, revolúcia.
Zohranova výhra je veľmi pozitívnym signálom. Triedna politika je čoraz relevantnejšia aj v jame levovej a to nám dáva príležitosť ukázať limity kapitalistického systému, ktoré sa nevyhnutne prejavia. Našou úlohou je držať kurz a ukazovať ho všetkým, ktorých tieto limity sklamú či rozhorčia.
