„V Praze je 8000 AirBnB bytů. To je dostatek pro 20 až 30-tisíc lidí. V Praze je téměř 94-tisíc prázdnych bytů. V celé ČR je to až 540-tisíc– to je dost pro 1 až 2 milióny lidí. Navzdory tomu stojí průměrný nájem v Praze přes 20-tisíc měsíčně, no jistě platíš mnohem víc. A navzdory tomu je jen v Praze přes 17,4-tisíc lidí bez domova nebo v bytové nouzi. Problém není nedostatek. Problém je soukromné vlastnictví bytů.“ Takto vysvetľovalo naše pražské súdružstvo bytovú krízu na predvianočnej benefičnej akcii Frontu „Bundy a sety“. Na Slovensku nie je situácia zásadne iná. Prázdnych domov a bytov je na Slovensku takmer 785‑tisíc a len v Bratislavskom kraji je prázdnych 95,6-tisíc bytov. To je dostatok pre 1,5 až 3 milióny ľudí, alebo, povedzme, 300-tisíc ľudí len v Bratislave. Pritom ľudí bez domova je na Slovensku 71-tisíc. Je evidentné, že nedostatok skutočne nie je koreňom bytovej krízy. A napriek tomu bola jednou z hlavných tém parlamentných volieb v Česku i na Slovensku výstavba nových bytov. Dôvod je zrejmý. Slovo „vyvlastnenie“ znie strašidelne. Pritom je to jediný spôsob, ako vziať byty špekulantom a dať ich tým, ktorým je trhom upierané právo na strechu nad hlavou.
Od prevratu v 1989 štát a samosprávy úplne rezignovali na funkciu zabezpečenia bývania pre svoje obyvateľstvo vrátane vlastného zamestnanectva a pomáhajúcich profesií. Ich bytový fond bol sprivatizovaný či rozpredaný. A to sa týka aj tzv. rezervných plôch pre novú štátnu obecnú výstavbu, teda plochy a budovy, ktorých plochy možno využiť pre novú bytovú výstavbu. Čo je u nás špecifické čo sa na západe nevyskytuje je problematika reštitúcii. V rámci nich sa častokrát potomkom bývalých majiteľov vrátili bytové budovy z prelomu storočí, ktorí k ním nemali žiaden vzťah (a ani k ich nájomníkom) a ani prostriedky či vôľu na ich údržbu a komplexnú obnovu. Takto byty skončili v rukách špekulantov zhromažďujúcich lukratívne nehnuteľnosti v širších centrách miest, či v rukách hotelových reťazcov. To sa týka aj spomenutých samospráv a miest, ktorým predajom „odpadne“ starosť o osudy ich obyvateľov. Nedávnym príkladom je Brno, ktoré sa pod vedením ODS zbavilo niekoľkých veľkých secesných domov na Dornychu, ktoré teraz čaká demolácia a výstavba ďalších kancelárii.
Naši známi špekulanti s nehnuteľnosťami si môžu – či už vďaka dedičstvu, rodine a iným známostiam, alebo vykorisťovaniu pracujúcich (tzv. „vlastnému podnikaniu“) – dovoliť okrem vlastného bývania skupovať „investičné“ byty. Z ich prenájmu zasa refinancujú kúpu ďalších a ďalších bytov, až sú schopní skupovať celé staršie bytové domy a po ich komplexnej obnove generovať ďalší príjem, „zvyšovať hodnotu“ lokality a rastúcimi cenami vytláčať pôvodné obyvateľstvo lokality. V kombinácii dostatočného kapitálu a známostí na správnych miestach tak dokážu skupovať práve nehnuteľnosti, ktorých sa samosprávy zbavujú a následne ich prenajímať za niekoľkonásobne vyššiu cenu. Príkladom je investičná skupina Fidurock a jej aktivity v lokalitách predtým pokladaných za „sociálne vylúčené“. Avšak nie všetky investičné byty končia na trhu. Tento prelomový objav konštatoval napríklad aj magazín Trend: „Mnoho investorov svoje byty vôbec neprenajíma, keďže výnos z prenájmu nedosahuje úroveň, ktorá by kompenzovala riziko a správu“ – tieto byty sú teda určené nie pre ľudí, ale výlučne na horšie časy.
Na premene svojho susedstva majú zásluhu práve spomenuté monofukčné kancelárske komplexy na mieste či v blízkosti starých priemyselných a robotníckych štvrtí. Veľká koncentrácia korporátnych zamestnancov/kýň s vyšším príjmom prevyšujúcim príjem pôvodného obyvateľstva, svojím životným štýlom, denným rytmom a jemu zodpovedajúcou skladbou prevádzok prispievajú k rastu životných nákladov obyvateľstva, až ho napokon vytlačia nielen z jeho obľúbených krčiem a podnikov, ale napokon aj z jeho bytov, ktorých trhová hodnota medzitým narástla – čo samozrejme neunikne pozornosti majiteľov bytových domov/ investorov. S ubúdajúcimi susedmi, miznúcimi klasickými prevádzkami, bežnými obchodmi ako sú trafiky, večierky, či domáce potreby, ktoré bývali súčasťou koloritu svojho susedstva častokrát aj desaťročia sa postupne vytráca aj pocit domova. Samozrejme aj samotní majitelia a developeri dokážu pôvodnému obyvateľstvu dať aj dosť tvrdo najavo že tam už viac „nepatria“. Klasický prípad je Karlín, kde sa zo živej rómskej štvrte stala sterilná štvrť kancelárii, „štýlových“ kaviarní a dizajnových obchodov. V „punkáčskej“ berlínskej štvrti Kreuzberg zase ľudia odmietli vybudovanie Google kampusu práve preto, lebo nadnárodná IT korporácia so svojím nadštandardne zarábajúcim zamestnanectvom by znamenala vážny zásah už i dosť tak zraniteľnej sociálnej štruktúry tejto lokality. Tá s postupujúcou gentrifikáciou, rastúcimi nákladmi či hroziacim zánikom miestnej klubovej scény zápasila už dlhé roky pred ohlásením tohto stavebného zámeru.
Na nedostupnosti bývania sa samozrejme podieľa aj turizmus a AirBnB, s ktorým zápasí obyvateľstvo metropol po celom svete. Z pôvodne príťažlivej myšlienky zdieľania voľných priestorov sa zase skrz logiku zisku vykryštalizovala vrstva špekulantov, ktorí cielene skupujú staršie byty priamo za účelom krátkodobého prenájmu ktorý dokáže generovať pomerne vysoké zisky v krátkej dobe oproti dlhodobému prenájmu. V AirBnB byte možno dať postele prakticky do všetkých miestností, a tak tento systém „ubytovania“ efektívne obchádza všetky hygienické, protipožiarne a iné normy a vyhlášky v oblasti hotelového ubytovania. Nehovoriac o tom že mesto z toho dohromady nič nemá. Kto je „šikovný“, dokáže takto fakticky pretvárať celé bytové domy na nelegálne „hotely“ bez toho, aby ich akokoľvek na toto využitie stavebne uspôsobil. Avšak ani hotelové reťazce nie sú v otázke vytláčania pôvodného obyvateľstva a turistifikácie miest úplne bez viny. Aj niektoré hotely sú len adaptované bytové domy z prelomu 19. a 20. storočia s prejazdom prerobeným na recepciu. Veľké historizujúce alebo secesné bytové domy v širších centrách sú pre hotelové reťazce veľkým lákadlom a tie to potom môžu predávať ako „štýlové“ ubytovanie s „nádychom histórie“. Pochopiteľne, tieto bytové jednotky potom chýbajú v rámci bytového fondu danej lokality a prispievajú k jej premene spojenej s vytlačením pôvodného obyvateľstva.
Podobný efekt ako AirBnB má aj gentrifikácia. Sociálne vylúčené lokality v blízkosti centra sú zaujímavé či už pre nízku cenu nájmu alebo pre celkový „vibe“ pre mladých ľudí z „kreatívnej vrstvy“. Tí sa sem sťahujú a otvárajú svoje prevádzky/ateliéry/skúšobne, čím lokalita začína stúpať na hodnote, zbavovať sa nálepky „ghetta“, a to samozrejme neunikne pozornosti developerov a špekulantov s nehnuteľnosťami. A samozrejme médií (ktoré sú až na výnimky vlastnené práve oligrachami a finančnými skupinami) ktoré začnú písať o „cool“ mieste ktoré stojí za návštevu či nasťahovanie. Táto kreatívna vrstva je v tom trochu nevinne – pretože v podstate urobili len to isté čo pred nimi Rómovia, Vietnamci či Ukrajinci – hľadali cenovo dostupný priestor v širšom centre mesta blízko k práci či potenciálnemu zákazníkovi. Problém nastáva v druhej fáze, kedy lokalita začne priťahovať pozornosť médií a investorov a vtedy je len otázkou času kedy už rozbehnutý proces sociálnej premeny zomelie aj ich. Mnohokrát prežitie týchto „kreatívnych komunít“ závisí od dobrej vôle samosprávy ktorá im dá k dispozícii vlastné nevyužité objekty alebo developerov ktorým vyhovuje, že im dočasne má kto udržiavať staré industriálne objekty kým pristúpia k ich konečnej prestavbe (výhodné aj z marketingového hľadiska keď toto nadobudne povesť cool miesta). Proti tomuto procesu sa dá aspoň čiastočne brániť – podobne, ako v prípade Kreuzbergu. Je potrebné vedieť efektívne budovať triedne vedomie u kreatívnej vrstvy, budovať mosty medzi pôvodným obyvateľstvom a mladým prichádzajúcim obyvateľstvom (vrátane študentstva) za účelom efektívnej obrany lokálnej komunity voči záujmom developerov či samospráv, ktoré týmto procesom napomáhajú alebo minimálne nebránia. Jedna z výhod je, že to, čo developeri väčšinou ponúkajú nie je hotové fyzické dielo, ale nablýskaná vizualizácia – nasledovať ešte budú zdĺhavé procesy získavania stanovísk, povolení, posudzovaní vplyvov na životné prostredie atď. To dáva miestnej komunite určitý čas na organizovanie efektívneho odporu, vyvíjanie tlaku na miestnu samosprávu či samotného developera aby bol stavebný zámer ak nie úplne zastavený, tak minimálne upravený, aby nepôsobil na svoje okolia ako atómovka ktorá vyzabíja všetok život naokolo. A treba si všímať si aj nenápadné varovné signály – ak začne mainstreamová tlač písať o tvojej lokalite ako trendovej a cool – je zle. Ak z nej začnú miznúť rómske rodiny, seniori, „pajzle“ či vietnamské večierky, môže ti byť jasné, že ste na rade vy.
Ale bytová kríza má viac rozmerov než len ten čisto ekonomický. Na posvätnosť súkromného vlastníctva nevyužívaných budov dohliada polícia a súdy a na nepoškvrnenosť lavičiek v okolí staničných budov a obchodných centier zasa SBS. A sú to práve „možnosti“ ako bezdomovectvo alebo squatting, ktoré vám ostávajú ako jediné, pokiaľ ste prišli o strechu nad hlavou. Squatting má napr. v Prahe silnú tradíciu, od papierovo neexistujúcej vily Milada až po centrum Klinika, ktorá bola skolaudovaná ako zdravotnícke zariadenie a teda podľa súdov je lepšie aby ležala ladom, než aby sa tam pralo prádlo a vyučovali jazyky. Logika squatov je jednoduchá a správna – ako napísala Ursula Le Guin: „Žiadna vec nie je tvoja. Veci sú na úžitok“ – právo na vec pramení z jej využitia. Avšak takto sa na vlastníctvo kapitál a jeho štát nepozerá. Aby kapitalizmus mohol fungovať, súkromné vlastníctvo – teda vlastníctvo pre tvorbu zisku, nie osobné vlastníctvo pre osobný úžitok – musí byť stopercentne garantované, inak sa kolieska kapitálu začnú zadrhávať. Síce nie fatálne pre systém, ale otrava je to stále. A tak každý squat musí byť eventuálne vyprázdnený, budova strhnutá a nahradená investičným projektom. A čo s ľuďmi zo squatu či prespávajúcimi na ulici? Tí evidentne prestávajú byť ľuďmi. Inak by ich SBS-kári na bratislavskej autobusovej stanici nemohli zabiť, inak by ich polícia nevyháňala z podchodov ako jediných útočísk, inak by mestá a súkromníci neinštalovali ostne pod mosty a priečky na lavičky – ako holubom pichliače na rímsy, ako potkanom pasce. Preto bytová kríza nie je len krízou bývania. Bytová kríza je zároveň ukážkou zvrátenosti kapitalistickej spravodlivosti a „poriadku“. Dúfať, že spravodlivosť v prípadoch ako bol ten na Nivách zabezpečí polícia, alebo že právo na bývanie si vydobyjeme na súdoch je naivné a nerealistické. Tieto orgány udržiavajú túto krízu a priamo sa na nej podieľajú.
Každý squat bude raz vyprataný. Každá regulácia nájomného bude raz zrušená. Každá vlna solidárnych protestov sa raz vyčerpá. Jediný spôsob, ako vybojovať trvalé a skutočné právo na strechu nad hlavou a vlastnú dôstojnosť, je porážka kapitalizmu. A to možno jedine organizovane a s masovou podporou. Jedine organizovaná pracujúca trieda, bez spoliehania sa na kapitalistické právo a jeho orgány, si môže toto právo vydobyť.
