Považujeme za nevyhnutné pochopiť, ako sa antikapitalistické sily (a všetko/všetci, čo sa k nemu hlásia i keď iba nominálne) dostali tam, kde sú dnes, aby sme neopakovali tie isté chyby. Niet preto asi lepšej témy pre prvý seminár po prerode Frontu. Tento referát je skrátenou a upravenou verziou toho, ktorý bol sprístupnený členstvu Frontu. Jednak sa dotýka tém, ktoré sú stále živé, a preto by bolo nerozvážne ich šíriť ledabolo. A jednak by si ľudia, ktorých mená sú cenzurované, mohli vyložiť referát ako osobný útok. Základom referátu sú osobné svedectvá priamych účastníkov, ako i citované články, filmy a štúdie, ktoré sa problematike venujú.
KSS – SDĽ – KSS
17. novembra 1989 sa vplyvom udalostí dostávajú do vedenia KSS (vtedy územnú organizáciu KSČ) Peter Weiss a Milan Ftáčnik, či Jozef Stank a Pavol Kanis. Šlo o reformistickú a reformnú skupinu, ktorá považovala za nevyhnutné KSS transformovať na sociálno-demokratickú stranu rešpektujúcu liberálnu demokraciu ako nastávajúci systém. Táto zmena bola potvrdená na programovej konferencii v 1990 a v októbri toho roku dochádza tiež k zmene názvu z KSS na KSS-SDĽ – Strana demokratickej ľavice. Do dôsledkov bola táto transformácia dovedená počas prvej Dzurindovej vlády, kedy SDĽ podporila členstvo SR v EÚ a NATO. Za programovú prioritu SDĽ považovala „sociálnu spravodlivosť“ a presadzovanie „väzby životných podmienok na občianske práva“. Takže i keď SDĽ deklarovala, že nechce „iba pripomienkovať návrhy pravice“, fakticky si sama nedávala vyššie ciele než moderovať kapitalizmus. Práve spolupráca s Dzurindom SDĽ stála krk a v roku 2006 ju pohltí Smer – vtedy čisto marketingový projekt niekdajšieho najpopulárnejšieho poslanca SDĽ Roberta Fica. Dnes sa ťažko hodnotí, aké iné možnosti SDĽ mohla zvažovať. Dožadovať sa pádu kapitalizmu tak skoro po 17. novembri bolo realpoliticky nemožnou požiadavkou a tomuto cieľu už neverila ani samotná KSS. Musíme si uvedomiť, že ak bola vôbec niekedy KSČ/KSS schopná vzdelať vlastných ľudí v revolučnom dialektickom materializme, tak minimálne po 1968 – vplyvom normalizácie – to už rozhodne nedokázala (a možno to už robila len pre udržiavanie legitimity) a vyučovala mechanický marx-leninizmus – a aj to len prinajlepšom. Pokiaľ sa chcete pozrieť na úroveň ideologického vzdelania, ktorú v 70. a 80. rokoch Strana ponúkala, stačí si prečítať príspevky starých SDĽkárov, ktorí sú prispievateľmi na portáli Slovo (ktorého zakladateľom a prvým šéfredaktorom bol Eduard Chmelár).
Každopádne, so sociálnodemokratickou transformáciou nesúhlasila časť členstva, ktorá sa v 1991 od KSS-SDĽ (neskôr už len SDĽ) oddelila a vznikajú tak dva subjekty: KSS 1991 a Združenie komunistov Slovenska. Tieto strany sa o rok neskôr spájajú a vzniká dnešná KSS 1992. Dnes je nám jasné, bez toho, aby sme poznali podrobnosti, čo je KSS zač. Aké tam však boli pohyby a bola možná aj iná budúcnosť?
KSS – SZM – Vzdor a FĽM
SDĽ i odídenci boli de facto rovnakí ľudia, odchovaní tými istými straníckymi školami, z tých istých straníckych štruktúr. Teda kým jedni prezliekli kabát a podporili presvedčených sociálnych demokratov, tí druhí ostali verní – nie komunizmu ale – Strane. Podľa pamätníkov, ktorí stáli pri rozkole v KSS-SDĽ a ďalej pokračovali v práci pre KSS 1992, boli straníci predovšetkým dve skupiny – kádre a nostalgici. Teda funkcionári verní Strane, alebo ľudia, ktorí – citujem – „vedeli, že pred rokom ‘89 bolo lepšie, ale [nemali šajnu] na akých základoch funguje socializmus“. Menšiu skupinku tvorili ľudia, ktorí snáď aj niečo o marxizme vedeli, ale len povrchne a tých „fundovanejších“ bola skutočne len hŕstka. Podľa bývalého dlhoročného člena a predsedu OV KSS (a neskôr člena Vzdoru) však nebola prioritou ideológia ani pre tých, čo tušili čo je marxizmus. Priorita bola dostať stranu do parlamentu. S týmto prístupom sa stretneme aj v prípade strany Socialisti.sk. KSS sa skutočne dostala do parlamentu v roku 2002. Ľavicový elektorát najprv odmietol KSS, potom ho sklamala ZRS, SOP a na záver SDĽ (práve podporou Dzurindovej vlády), a tak sa nevyhnutne voličstvo obracia na KSS. Treba si uvedomiť, že KSS v tom čase rátala desaťtisíce členov a mala robustné štruktúry po celom Slovensku – podľa miestneho bývalého straníka napríklad len v okrese Spišská Nová Ves fungovali hneď dve okresné organizácie, ktoré mali vyše 1000 ľudí. Toto však na úspech nestačí a KSS sa do parlamentu zrejme skutočne dostala vďaka určitej nevyhnutnosti. V ďalších voľbách podobným spôsobom, ale aj vďaka marketingu, vystrieda KSS strana Smer.
KSS sa dostala do krízy, lebo hlavné slovo mali jej jedenásti poslanci, ktorí si išli svoje (čo v zásade predpokladá poslanecký sľub, i keď v rozpore s princípom systému politických strán, ale to je na inú debatu). Toto trenie vyústilo do odchodu poslanca Ivana Hoptu z KSS a založil si vlastnú stranu – Úsvit. Tú teraz vedie jeho dcéra. Úsvit bol však jeho osobným projektom a podobne funguje dodnes – ako spôsob ako sa dostať do funkcií v komunálnej politike okresu Humenné. Hopta však vydával noviny, ktoré v hojnom počte cirkulovali v rámci KSS. Aj vďaka nim sa ľudia mohli dozvedieť o a skontaktovať so skupinami nespokojných straníkov. Takouto platformou bol napr. Klub za demokratizáciu vnútrostraníckeho života, ktorý združoval členov i bývalých – vylúčených – členov KSS po celom Slovensku. Lenže tento Klub nebol o nič marxistickejší než zvyšok strany a reálne šlo o reakciu na svojvôľu a kariérizmus kádrov – no ak by bolo bývalo došlo k zmene, tak jedine mien a kariérizmus so slepou vierou v stanu by ostal. Napriek tomu, že strana kostnatela, sa v jej radoch nachádzala aj mládež – často deti straníkov.
Práve dvaja synovia člena Klubu za demokratizáciu sa ukázali byť z úplne iného cesta než zvyšok strany. Niektorí by vtedy o bratoch █████████ a ███████ hovorili ako o stalinistoch. Faktom však ostáva, že boli orientovaní revolučne a progresívne, proti konformizmu a konzervativizmu KSS. Okolo nich sa okolo roku 2005 sformovala skupina, ktorá začala vydávať vlastný časopis – Avantgardu. Mal podobu asi troch listov A4 preložených na polovicu. Eventuálne sa z tohto časopisu stáva OZ Spoločnosť vedeckého komunizmu, no táto organizácia sa v najbližších rokoch veľmi neaktivizuje. Ťažisko práce presvedčených marxistov sa presúva do organizácie Socialistického zväzu mladých. SZM bol založený ako mládežnícka organizácia KSS v 1996, na ktorej čele stál vtedy mladý študent, dnes predseda strany, Jozef Hrdlička. Za doby jeho úradovania 1997-2006 SZM čítalo 100-200 členov, i keď mnoho z nich len papierových. Napriek tomu aspoň do roku 2003 fungoval veľký počet klubov v rôznych okresných mestách – cez Humenné a Sninu až po Lučenec. Tieto miestne kluby mali spravidla okolo 5 ľudí. V roku 2002 sa však Hrdlička ako zástupca mladých dostal do parlamentu a jeho pozíciu eventuálne preberá podobne ambiciózny ██████ █████, ktorý v roku 2006 chce tiež kandidovať. Túto ambíciu mu však strana zatrhla a █████ odchádza, nechávajúc za sebou SZM v chaose.
Tento rozpad vedie k úpadku SZM a ku kormidlu sa dostáva, opäť ambiciózny, ██████ ████. V rokoch 2005-2006 do SZM vstupuje nová generácia a niektoré nám už známe známe mená. Takto obnovené SZM rátalo medzi 20‑30 členmi, ktorí boli atomizovaní. Časom počet členov rastie a ustaľuje sa na 50-60 až do konca SZM v roku 2012. V rokoch 2006-2012 sa SZM aktivizuje, chodí na protesty KSS, organizuje vlastné akcie pre mládež, ale tiež spolupracuje s aktívnejšími členmi KSS a vznikajú tzv. Marx-leninské kluby, v rámci ktorých sa diskutovalo o rôznych referátoch a podobne. Vďaka kontaktu so zahraničím – za zmienku stoja najmä protesty v Berlíne, na ktoré pozývala strana MLPD – sa mládež z vedenia SZM dozvedá, že komunistické hnutie je na Západe (aspoň niektoré jeho prúdy) progresívnejšie, postavené proti nacionalizmu a konzervativizmu – teda presný opak KSS. Konzervativizmus a skostantenosť KSS si v SZM všímajú už dlhodobo a čoraz hlasnejšie svoju materskú stranu kritizujú. A kritizujú ju aj na stránkach svojho časopisu Vzdor, ktorý vychádza ako príloha straníckeho časopisu Kroky. ÚV KSS reaguje zrušením vydávania tejto prílohy a odmieta svoju mládežnícku organizáciu ďalej financovať. A tak SZM musí časopis financovať z vlastných obmedzených zdrojov. Lenže tieto tendencie – kritika strany, vlastný časopis a vlastne aj kontrola nad organizáciou – sa nepozdáva █████████ ███████, ktorý sa medzičasom vracia z funkcie asistenta europoslanca KSČM a prichádza s plánom na zosadenie Hrdličku na poste predsedu KSS a udržanie SZM ako mládežníckej organizácie. Obavy zo separatizmu sa stávajú reálne, keď Mirovi Pomajdíkovi a ďalším progresívcom v strane Hrdlička zatrhol členstvo v ÚV, ale napriek vyhrážkam ich zo strany nevyhadzuje. Týmto Hrdlička zamedzil možnosti reformy KSS. V roku 2012 sa koná snem SZM v Žiline, kedy sa proti sebe postavili na post predsedu SZM vtedajší predseda Miro Pomajdík a Artur Bekmatov, ktorému bol bývalý asistent europoslanca ████ mentorom. Po vzdaní sa kandidatúry Stana Pirošíka v Mirov prospech sa Miro stáva predsedom. Vzdoráci pochopili, že pre potreby svojich vízií im SZM nestačí a tak utlmujú činnosť SZM, prechádzajú do OZ Spoločnosti vedeckého komunizmu a premenuvávajú ho na Vzdor – hnutie práce ako predzvesť budúcej strany. O tri roky neskôr zakladajú pozostalí členovia SZM a straníci KSS na čele s Bekmatovom Front ľavicovej mládeže. Bekmatov sa podľa pôvodného plánu snaží dostať po chrbte FĽM do ÚV KSS, čo sa mu darí, pričom FĽM predovšetkým robí svojej materskej strane „křoví“ na protestoch, ktorých účastníctvo je čoraz reakčnejšie, ako i samotná KSS. Po vyhlásení podpory Štefanovi Harabinovi v prezidentských voľbách FĽM v zásade prerušuje s KSS spoluprácu a zároveň sa završuje útlm, ktorý preruší až spolupráca FĽM so stranou Socialisti.sk v roku 2019.
Vzdor – strana práce bol založený prevzatím existujúcej strany Béčko. Strana bola tvrdo ideologicky zakotvená a jasne sa hlásila k marxizmu-leninizmu, i keď reálna úroveň teórie v radoch bežného členstva nebola vždy perfektná. Avšak na rozdiel od KSS Vzdor dôsledne presadzoval progresívne politiky – či už vo vzťahu k cudzincom či kvír osobám. Zároveň sa však rozhodne orientoval na pracujúcich a na povzbudzovanie triedneho vedomia skrz rôzne protesty, ktorých účasť bez problémov dosahovala stredné stovky. Po čase však bolo zrejmé, že sa ako strana do parlamentu – o čo sa Vzdor snažil – tak ľahko nedostane. Podľa Vzdoru bolo potrebné vytvoriť širšiu antikapitalistickú, či aspoň robotnícku koalíciu, ktorá by mohla nie len uspieť, ale aj vziať vietor z plachiet vtedy silnej ĽSNS. A tak, napriek nacionalistickým a konzervatívnym tendenciám vznikol Socialistický front, ktorého členmi bol Vzdor, KSS a FĽM. Táto koalícia však ostala len na papieri, keďže KSS sa čoraz viac paktovala s reakčníkmi ako spomenutý Štefan Harabin. Pôvodný elán v strane opadal a zo 100-120 pôvodných členov odpadla asi polovica a bolo treba nájsť východisko. To Vzdor nájde v koalícii a neskôr v zlúčení so stranou Socialisti.sk
Alterglobalizmus – Robo Mihály a Eduard Chmelár
Na pozadí tejto tradičnej politiky sa však odohrávajú úplne iné udalosti. Nachádzame sa v 90. a skorých 2000. rokoch – na „konci dejín“ ako Francis Fukuyama nazval toto zdanlivé večné víťazstvo kapitalistickej liberálnej demokracie. Napriek tomu však od 80. rokov v Západnej Európe a Amerike silnel odpor voči kapitalizmu a v roku 1994 dokonca víťazia Zapatistas v mexickom štáte Chiapas, kde vzniká ich nezávislá oblasť. Práve Zapatistas iniciujú vznik People’s Global Action – decentralizovanej koalície rôznorodých skupín z celého sveta hlásiacich sa k anti-/alterglobalizmu, anti-neoliberalizmu, spoločenskej spravodlivosti. Snahou PGA bolo koordinovať anti-neoliberálne hnutie a vypomáhať pri organizácii a účasti na protestoch. Tých bolo v 90. rokoch neúrekom a účastnilo sa ich tisíce ak nie desaťtisíce ľudí. V roku 1999 sa konali dva veľké protesty – v júni proti samitu G8 a v novembri proti konferencii WTO. Júnový Karneval proti kapitálu sa konal v najväčšom počte v Londýne, no protesty prebiehali aj v ďalších mestách až 40 krajín sveta. Protesty zahŕňali die-ins, blokády bánk, firiem ako Lockheed-Martin, či pokusy o zatvorenie búrz. Protestujúcich v Londýne rozohnala polícia a vytlačila ich zo City of London. Novembrový protest v Seattli prebral štafetu po Londýne a mnohých nadchol nádejou, že tieto protesty môžu skutočne nabrať zotrvačnosť a niečo zmeniť. Protestu sa zúčastnilo 40-50 tisíc ľudí, čím sa tento protest stal najväčším svojho druhu. Takúto účasť sa v USA už nepodarilo zopakovať. Nejakých 20-tisíc zúčastnených patrilo k mobilizácii odborov, zvyšok tvorilo študentstvo a „občianski“ aktivisti. Napriek tejto historickej účasti bolo najväčším úspechom protestov, že ich pričinením konferencia skončila bez dohody a tiež to, že sa pojem „antiglobalizmus“ konečne objavil v amerických médiách. I keď podľa niektorých mal Seattle ďalekosiahlejšie dôsledky a dobová tlač videla tzv. „Bitku o Seattle“ ešte triumfálnejšie.
Ďalším protestom v sérii bol protest asi 12-tisícov ľudí z celého sveta v Prahe proti konferencii Svetovej banky a MMF v roku 2000. Ani tento protest sa nezaobišiel bez násilných stretov, horiacich barikád, vodných diel a slzného plynu, i keď násilie zámerom protestov nebolo. Autority sa protestu obávali: pred začatím samitu v Kongresovom centre v Prahe 4 sa v tejto mestskej časti konalo premietanie filmu a následnej diskusia o tom, aké sú násilné demonštrácie zlé, ako sú strašidelné a ako desivé je byť bitá políciou. Premietania sa povinne zúčastnilo žiactvo v počte vyše 14-tisíc. Snahou bolo samozrejme odradenie od účasti na avizovanom proteste. Film Hry prachu z 2001 dokumentuje rôzne skupiny a eventy, ktoré protestom predchádzali. Týchto eventov a samotného protestu sa účastnili všakovaké anarchistické skupiny, intelektuáli, radikálni liberáli ale i tí, čo sa napriek koncu histórie stále označovali za marxistov – tí však tvorili len kvapku v mori. V Seattli možno tvorilo jadro protestov odborárstvo a v Janove tvorili pracujúci ~15%, prinajlepšom ~30%, no v Prahe bola účasť domácich odborov mizerná, pokiaľ nejaká a zahraničných prišlo tiež len symbolický počet. Vedenie protestov je neurčité, a preto aj kritika neoliberalizmu či kapitalizmu ostávala v konečnom dôsledku neurčitá – a rovnako situáciu popisujú aj účastníci protestov. Práve u Chmelára sa táto neurčitosť kryštalizuje: vo svojej knihe Svet nie je na predaj z roku 2003 kritizuje neoliberalizmus a trh, ale odmieta triednu analýzu – „Triedne záujmy sú skôr premisy včerajších debát“. V zápätí na to ale hovorí, že problémom kapitalizmu je „koncentrácia bohatstva v rukách pár mocných“ – ako sa títo mocní nazývajú kolektívne ak nie kapitalistická trieda? A prečo sa toto bohatstvo hromadí práve u nich a nie u proletariátu, ak nie práve kvôli ich triednemu postaveniu – teda kvôli vlastníctvu výrobných prostriedkov kapitalistickou triedou? Bez tejto základnej analýzy sa identifikácia koreňa kapitalistickej otázky rozteká do všetkých smerov a dochádza k mystifikácii. Chmelár, ako ale aj mnohí ďalší západní post-ľavicoví intelektuáli – keďže odmietli triednu analýzu ako základ – sa zameriavajú na analýzu mechanizmov moci, represie a nerovnosti. Dôvodov je na to zrejme viac, no jeden z tých prominentných bola zdanlivá porážka dialektického materializmu a triednej analýzy rozpadom reálne existujúceho socializmu v Európe a Ázii. Samozrejme, na Západe boli rôzne alternatívne teórie populárne dlhodobo, no udalosti rokov 1989-1991 im dodali určitú legitimitu. Problémom týchto teórií je ich neschopnosť opísať systém, ktorý vytvára prostriedky pre prežitie a teda tvorí základ spoločnosti – ekonomický systém: kapitalizmus. Kapitalizmus bol a stále je týmito skupinami prevažne anarchistov a liberálnych intelektuálov chápaný iba ako rovnocenná súčasť iných systémov útlaku. Navyše, pokiaľ sa v analýze sústredíte práve na moc a útlak, je veľmi ľahké skĺznuť k individualizácii riešenia: pokiaľ sme všetci otrokmi, cestou k slobode je individuálny akt vzbury-strhnutia si vlastných okov. Toto nie je moja špekulácia, ale reálne pozorovateľná tendencia týchto hnutí, ktorá by sa dala zhrnúť do slov Morfea z Matrixu: „free your mind“. Keď oslobodíš vlastnú myseľ – tam začína sloboda. Keď začneš žiť slobodne, slobodu nie len získaš, ale vraj narušíš moc opresívneho systému. „Patriarchát porazíme polyamóriou / kapitalizmus porazíme nekonzumným spôsobom života / heteronormativita utrpí ak budem žiť „autenticky“. V zásade sa tento prístup dá zhrnúť ako zvyšovanie povedomia na jednej strane a na strane druhej ide o revoltu ktorá je v kapitalizme nevyhnutne potlačená a/alebo kooptovaná. Kooptácia revolty je presne to, nad čím Chmelár lamentuje v závere svojej knihy, kde opisuje svoju anarchokomunistickú utópiu a ako príklad uvádza sionistické kibuce. Všíma si však ich úpadok, ktorý ale nepripisuje logike kapitalistického systému, ktorej sa podriaďuje všetko, vrátane tých najradikálnejších foriem družstiev a komún. Pripisuje to upusteniu od ideálov a vyzýva na silnejšiu vieru a presvedčenie v to, že lepší svet je možný. A toto všetko je ešte intelektualizácia – realita protestov bola vo väčšine ešte biednejšia: „[Ideme na protest do Prahy na bicykloch z Nemecka] lebo si myslím, že [systém] nie je veľmi spravodlivý“; prípadne: „… lebo chceme ukázať, že nesúhlasíme s… no… s politikou MMF a tak,“ – to sú reálne výroky z dokumentu Hry prachu, takáto bola ideologická výbava protestujúcich. Nestačí sa vyhraňovať voči niečomu – je nevyhnutné sa snažiť pochopiť, ako funguj systém, ktorý považujeme za nespravodlivý a pochopiť, z čoho táto „nespravodlivosť“ vyviera. Pocity nestačia – treba aj fakty a logiku.
Po ďalšom masovom proteste (účasť mohla atakovať závratných 200 až 300-tisíc) proti zasadnutiu G8 v talianskom Janove, ktorý sa skončil fatálne pre jedného študenta však toto hnutie viac menej ustupuje a prelieva sa nie do antikapitalistických, ale mierových protestov proti invázii Koalície ochotných do Iraku. O udalostiach a taktikách v Janove sa viac dočítate vo veľmi podrobnej štúdii Understanding the Genoa Protests (L. Mosca, 2004). Po 3-4 rokoch globálneho a niekoľko desaťtisícového hnutia sa MMF a Svetová banka stretávajú naďalej – po Prahe to bol Qatar, kde už pri žatve neotravoval nik. G8 rovnako pokračuje v zasadnutiach – skrátka karavána šla ďalej a systém ostáva. Vzniká však skupina Indymedia, ktorá sa stáva na najbližšie desaťročie chrbtovou kosťou občianskeho žurnalizmu, až kým u nás časom nezdegeneruje a dnes si ho nespojíme už s nikým iným než s postavičkami ako Vasky a Daňo. Je však pravda, že duch týchto protestov odchoval celú generáciu aktivistiek a aktivistov, prípadne vytvoril určitý referenčný bod pre budúce generácie. Lenže to nestačí – všetko ovplyvňuje budúcnosť, no za úspech možno považovať iba taký akt, ktorý budúcnosť ovplyvní mimoriadne a trvale. Útok na dvojičky len 2 mesiace po protestoch v Janove mal mimoriadnejší a trvalejší dopad na kapitalizmus než spomenuté protesty.
Inak tomu nebolo ani v rokoch 2010-2012, kedy sa na Slovensku šírili protestné nálady hnutia Occupy, ktoré sa neskôr preliali do protestov Gorila. Práve v prvej vlne, v rokoch 2010-2011 sa dostáva do širšieho verejného povedomia a na bratislavskú aktivistickú scénu práve Eduard Chmelár. Ten aktívne organizuje protesty pred veľvyslanectvom sionistov, pokúša sa o okupáciu sídla Penty a tak podobne. Zároveň sa snaží (po neúspešnom pokuse s SDĽ a Zelenými) dostať do parlamentu s pomocou strany 99%. Protesty ako i jeho prejavy na nich sa nesú v rovnakom duchu ako tie pred 10 rokmi a Chmelár, spolu so zvyškom verejnosti, akoby zabudol na masovosť no bezmocnosť alterglobalistických protestov. V roku 2011 a najmä o rok neskôr sa na protestoch Gorila medzi tribúnmi v Bratislave profiluje nová tvár –anarchista Robo Mihály. Ten sa v tejto protestnej vlne zviditeľňuje teatrálnosťou: nosieva vysoký pánsky klobúk, pokúša sa zamknúť Národnú radu reťazou, zviditeľňuje sa hladovkou pred parlamentom. Sú to predovšetkým metódy – elektoralizmus na jednej strane a teatrálna revolta na strane druhej – ktoré medzi Chmelárom a Mihálym vytvorili priepasť a vzájomné posmešky. Napriek tomu však ich analýza sveta je približne rovnaká a taktika – zvyšovanie povedomia v očakávaní občianskeho protestu/povstania, resp. rozširovania buržoáznej demokracie – de facto tiež. Po tom, čo ustávajú protesty Gorila sa na Slovensku drží ľavicový aktivizmus pri živote najmä vďaka Mihályho blokádam a protestom proti fašizmu, ktoré sa konali každý rok medzi 2015 až 2017 v centre Bratislavy. Z kolektívu okolo Roba MIhályho – Bratislava bez náckov – vzišla aj iniciatíva Povstanie pokračuje a v zásade tento kolektív odchoval generáciu, ktorá zakladá združenia prominentné na bratislavskej aktivistickej scéne. Kým však antifašistické protesty neprinášajú žiadne ovocie a trvalé výsledky v boji proti kapitalizmu (opäť, s výnimkou odchovania ďalšej generácie), pokusy o prielom na ľavej strane spektra stále prebiehajú – najmä na poli straníckej politiky. Hovoríme o „ľavej strane spektra“ (teda ľavom krídle kapitálu), lebo žiadna z týchto aktivistických skupín okrem rétoriky nevystupuje z rámca kapitálu, akokoľvek radikálny majú slovník, a rovnako ide iba o reaktívne, nie kreatívne iniciatívy. Mimochodom, ani na prelome tisícročí, ani počas obdobia 2011-2017 neboli protesty orientované na zvyšovanie triedneho vedomia a pracujúci sa protestov účastnili ako „občania“, nie ako uvedomelý proletariát.
SEN – Socialisti.sk
Do roku 2003 funguje pri Strane demokratickej ľavice MDĽ – Mládež demokratickej ľavice. Túto zakladali napr. █████████ ██████ a █████████ ██████ (svokor ██████ ███████), neskôr sa pridali aj ľudia ako █████ ████ či Ivan Štefunko. Medzi rokmi 2002-2005 dochádza v SDĽ ku kríze a je zrejmé, že ako samostatná strana zanikne. Preto sa ľudia ako Milan Ftáčnik či Brigita Schmögnerová snažia zakladať alternatívne projekty ako Strana demokratickej alternatívy (ktorú zakladali s Weissom) a o založenie ľavicovej strany majú záujem aj práve ľudia okolo MDĽ. Tých sociálnych a ľavicových strán bolo predtým vzniklo viac – Ľavý blok, Strana občianskeho porozumenia budúceho prezidenta Schustera, ale i Sociálno-demokratická strana Slovenska. Všetky tieto projekty však buď vyšumeli, alebo ich do roku 2005 pohltil Smer, vrátane SDĽ. Smer vo všeobecnosti veľmi úspešne neutralizuje a neutralizoval všetko naľavo od neho až po teritórium komunizmu, na ktoré mala zasa monopol KSS až do vzniku Vzdoru. A tak si ľudia okolo MDĽ musia na svoju stranu počkať, v zásade až do roku 2015 kedy vzniká strana SEN. Solidarita-ekológia-nenásilie bola strana, ktorú zakladal práve Eduard Chmelár a i keď bola terčom posmeškov, táto iniciatíva rozvírila ľavicové vody. Dokonca natoľko, že o členstve uvažovali príčetní ľavičiari a ľavičiarky, ktorí by inak k straníckej politike nepričuchli. Strana SEN však vznikala bez solídneho finančného krytia a všetko stálo na dobrovoľníctve a iniciálnom nadšení. A tak so zberom podpisov pomáha napríklad █████ ██████, ale aj spomenutý svokor █████ ████. SEN sa však rozplynul skôr než začal: podľa MV SR boli v petícii za založenie strany použité skartované či inak podvrhnuté občianske preukazy, a tak bol vyzbieraný počet podpisov nepostačujúci. Je zrejmé i keď ťažko dokázateľné, že za touto sabotážou stáli práve █████████ ███████ (budúci štátny tajomník) a ██████ ████, a že zrejme pracovali na objednávku Smeru. Po strane SEN ostalo len jadro – budúci prípravný výbor strany Socialisti.sk.
Chmelár bol v tomto čase v kontakte s istým marketérom. Ten mu navrhol, aby sa zviditeľnil cez prezidentské voľby. V tých Chmelár získava okolo 56-tisíc hlasov – 2.7 percenta. Napriek tomuto neúspechu došlo k rozhodnutiu stranu založiť. Milan Ftáčnik mal Chmelárovi onoho času povedať, že pokiaľ si človek nie je schopný vyzbierať podpisy sám, nemá čo zakladať stranu. Túto múdrosť sa Chmelár rozhodol obísť s pomocou brigádnickej práce a marketérov z istej agentúry, ktorých dohodol spomenutý marketér. ███ █████, ktorý bol Chmelárovi dohodený týmto spôsobom, sa stáva „manažérom“ – najprv volebným, potom de facto celej strany (v zásade až do dneška). Kým v prípravnom výbore dominovalo jadro z projektu SEN, Chmelár sa orientoval práve na týchto marketérov. Ďalšia predzvesť budúcich problémov bol fakt, že finančné krytie nebolo nezištné – výmenou za financie si donori dosadili nie len do strany, ale aj do jej vedenia, svojich známych. Medzi týchto donorov patril napríklad istý agromilionár, šéfredaktor konzervatívneho periodika, alebo veľkoobchodník. Takýto bol materiálny základ strany Socialisti.sk. Aby však ľavica nebola len v názve, Chmelár oslovil pre imidž zjednocovania ľavice Vzdor a FĽM. Vzdor bolo treba presviedčať i keď o pozadí strany Socialisti.sk evidentne nevedeli. Na spoluprácu kývli jednak kvôli vlastnému vyčerpaniu a úbytku členstva, ale tiež s vidinou budovania síce nie marxistického, ale aspoň antikapitalistického hnutia. Zato Bekmatov – vtedajší predseda FĽM – sa pridal hneď. Chmelár si všimol Bekmatovov potenciál a vzal ho k sebe na úkor blízkych spolupracovníkov.
Keď vo voľbách získali Socialisti 0.55%, Chmelár sa rozhodol ponúknuť predsednícku stoličku na znak prevzatia zodpovednosti za výsledok volieb – sebareflexia, ktorá sa uňho len tak nevidí, ale hlavne sebareflexia, ktorú už jeho nasledovník nevykoná pri ani jednej z 3 volebných porážok. Bekmatov sa okamžite chopil situácie a kandiduje na predsedu, za ktorého je zvolený. Po odchode Chmelára sa pre nezainteresovaných a tých, čo nepoznali Bekmatovovu minulosť prispievateľa do Zem a Vek a podobne, stáva strana zaujímavejšou. Viacero mladých sa do strany pridáva v snahe v strane vytvoriť marxistickú či aspoň radikálnejšiu tendenciu. Veci sa po odchode pochybnejších a netrpezlivých osôb (rôzni antivaxeri a ľudia mentálne i ideologicky bližší Harabinovi) zdali čoraz lepšie. A snemom vo Zvolene v 2022 sa zdanlivo tento pozitívny ozdravný proces spečatil. Na sneme sa členstvo Vzdoru pridalo k Socialistom a „menšia polovica“ z najvyššieho výkonného orgánu bola obsadená práve nimi. Bekmatov veľmi šikovne nechával voľné ruky progresívnym silám v strane najmä v oblastiach, na ktorých mu nezáležalo toľko, prípadne iniciatívy dokázal neutralizovať bez toho, aby to vyzeralo ako zámerný blok. Inokedy bola jeho svojvôľa evidentnejšia, predovšetkým na zasadnutí Republikovej rady, keď si nátlakom a dvoma hlasovaniami o jednej veci vydupal svoju kandidatúru na kandidátnej listine Smeru. Praktickou zámienkou tohto kroku bolo šetrenie financií na eurovoľby. Táto možnosť, že bude kandidovať so Smerom, bola dohodnutá so Súmračnou Bekmatovom a ███████. Po voľbách už bolo evidentné, že strane neplynie žiadna výhoda, a že výsledkom tohto dobrodružstva bolo len osobné obohatenie a zviditeľnenie jej predsedu na úkor pôvodných ideálov strany a jej deklarovaného antikapitalizmu. Kritika vlády bola zakázaná, dokonca priamo kvôli želaniu ███████ – vedúcej osobnosti jednej z vládnych strán. Radikálne a hlavne zásadovejšie hlasy v strane mali byť vytesnené: Plán bol vytlačiť bývalých členov Vzdoru z vedenia strany. Táto informácia zmobilizovala anti-reakčné členstvo strany. Avšak kým táto dobre organizovaná časť strany mala na mimoriadnom júlovom sneme v Žiline svojich kandidátov a kandidátky do kľúčových orgánov strany, predseda vyzývateľa nemal. A tak sa po sneme začína schizma spôsobená absolutistickým postavením predsedu, ktoré vyplýva zo zákona.
Poučenia
Praktická stránka veci: Organizácie u nás zlyhávajú aj v dôsledku nedostatku financií, čo treba kompenzovať zápalom a nadšením. To ale zvyšuje pravdepodobnosť vyhorenia či vyčerpania. Tento problém sa teda dá riešiť dvoma spôsobmi, ktoré by sa mali vzájomne dopĺňať: 1) stabilný príjem financií a 2) stratégie na prevenciu vyhorenia (vrátane realistických očakávaní a iniciatívnosti tých menej aktívnych).
Stratégia: S výnimkou protestného hnutia sa všetky subjekty rozhodli uberať cestou volebnej politiky. KSS, podobne ako Blaha, Chmelár, alebo KSČM/Stačilo! v Česku, kvôli absencii pevnej a koherentnej ideológie zdegenerovali do úplnej reakcie. Stranícka politika je v zásade postavená na spektakule a teda nevyhnutne na populizme a shock‑value. Tým pádom je oficiálna strana tlačená do kompromisov v mene vidiny volebného úspechu. Navyše, orientácia na parlamentnú politiku predstavuje riziko, kedy sa oportunisti v rámci skupiny môžu rozhodnúť či nechať sa presvedčiť materiálnym ziskom a spreneverenie dôvery a hodnôt organizácie – ako sme videli u Socialistov. Na druhej strane pokiaľ sa aj darí udržať konzistentnosť – ako v prípade Vzdoru či českej Levice – organizácia sa bude musieť vysporiadať s faktom, že volebné zisky (s výnimkou parciálnych úspechov v komunálnej politike) budú minimálne, ak nejaké. Zároveň, skúsenosť Vzdorákov a mládeže v strane Socialisti.sk preukazuje, že zmeniť vnútornú logiku existujúceho subjektu je prakticky nemožné. Resp. v bode, kedy je parazitická-entryistická tendencia dostatočne silná na ovládnutie hostiteľa, stráca hostiteľská organizácia strategický význam. Zároveň, vnútorná logika systému hostiteľskej organizácie buď sily entryistov vyčerpá (Arťom Korjagin v KSČM), vylúči (IMT v britskej Labour), alebo v nich (napr. silou kompromisov) podporí regresívne tendencie (██████████ v KSČM, ████████ v Socialistoch). Prerod FĽM na Front bol možný kvôli existujúcemu väčšinovému presvedčeniu o potrebe zásadnej a zásadovej zmeny, ktoré iba nebolo bývalo kultivované a vedome artikulované. Resp. nešlo o cudzorodý prvok ale o organizácii vlastnú tendenciu, ktorú skôr brzdili vonkajšie podmienky a historická zotrvačnosť (pôvodný účel organizácie, zloženie vedenia). A je to práve táto zotrvačnosť, daná povahou pôvodného zloženia a účelu organizácie, ktorá fakticky entryizmus neutralizuje. Systém sa nemení zvnútra – zmena musí prísť zvonka. Tento fakt je podčiarknutý povahou politických strán ako ich definuje zákon, ktoré sú skôr eseročkami štatutárov, než demokratické združenia. Takže kým je pravda, že volebná kampaň môže byť príležitosťou šírenia triedneho vedomia a revolučných nálad, v našej súčasnej realite ide skutočne skôr o teoretickú, neuskutočniteľnú, možnosť. Naopak, považovať politickú stranu za agitačný a propagačný nástroj je mnohokrát prejavom buď nepochopenia povahy strán, alebo hľadania skratiek, ktoré nakoniec padnú tvárou na zem.
Taktika: Predovšetkým alterglobalistické hnutie prinieslo mnoho poučení o taktike, ktoré sú vitálne, ak sa chceme vyhnúť neúspechu. Seattle ukázal, že samotná účasť odborov nerobí protest o nič úspešnejší, ani revolučnejšie. Jedným z hlavných faktorov bude zrejme povaha súčasných odborových organizácií. Seattle navyše možno kritizoval neoliberalizmus, ale zameriaval sa na kritiku inštitúcií viac než systému ako takého, takže ani úspešné rozšírenie protestného hnutia by neviedlo k reálnym riešeniam a prinajlepšom by dosiahlo pár reformných ústupkov. Protesty v Prahe boli síce masové, ale nedokázali vzbudiť dostatočný záujem u domácich pracujúcich, možno aj špecifickou situáciou českého politického Zeitgeistu po Novembri 1989. Zároveň protesty neponúkli žiadnu koherentnú odpoveď a protestovalo sa proti niečomu, nie za niečo. A tento problém bol vypuklý aj v Janove, kde koordinačné centrum – Janovské spoločenské fórum – kvôli vlastnej diverzite nedokázalo viac, než práve koordinovať protesty. Formulovať jasné požiadavky ani nebolo cieľom, práve v záujme získať čo najväčšiu podporu verejnosti. Tým ale bolo znemožnené protesty transformovať a propagovať triedne vedomie a jasné revolučné stratégie. Navyše, Black Bloc ako autonómne voľné združenie anarchistov odmietlo spoluprácu v rámci Spoločenského fóra, ako aj dohodu o pokojnom proteste. To nebolo po vôli ani radikálnejším združeniam Fóra, ktoré dohodu dodržiavali s výnimkou ničenia symbolických cieľov (banky, americké reťazce). Black Bloc však útočil aj na výklady malých obchodov a na osobné autá, čím zvyšoval pravdepodobnosť policajnej represie, ktorej takto dávali zámienky a ktorá sa najvypuklejšie prejavila v podobe masakru v škole DIaz, kde prespávala veľká časť protestujúcich. Čierny blok vyhlásil, že „Štát proti nám používa všetky dostupné prostriedky, a preto aj my použijeme všetky dostupné prostriedky k boji proti nemu“. Kým násilie je nevyhnutnou súčasťou revolúcie a povrchne dáva toto vyhlásenie zmysel, toto násilie nebolo ani obranné, ani konštruktívne – teda vedúce k úspechom hnutia. Ak majú protesty radikalizovať verejnosť a viesť k triednemu uvedomeniu, musí byť vedenie protestu ideologicky jasne vyprofilované. Pokiaľ takáto možnosť – vlastný väčší protest – nie je možná a je nevyhnutné pracovať v koalícii s inými organizáciami, treba využiť platformu protestu na radikalizáciu a ideologické vzdelávanie účastníctva a ideálne aj koaličných skupín. Pokiaľ sa protestu možno účastniť len ako súčasť más, treba vytvoriť organizovaný blok a distribuovať agitačno-propagačné materiály jasne komunikujúce postoj k téme protestu. Protesty a predovšetkým protestné hnutia treba brať s chladnou hlavou a pochopením, že samé o sebe nie sú revolučnou aktivitou. Ale na druhej strane práve koncentrácia nespokojných ľudí na jednom mieste v ten istý čas ponúka skvelú príležitosť rozprávať sa s ľuďmi a presviedčať ich o konštruktívnych a trvalejších stratégiách.
