V nadchádzajúcich voľbách na pozíciu prezidenta a viceprezidenta Konfederácie odborových zväzov kandiduje kontroverzné duo v podobe europoslanca Branislava Ondruša (ex HLAS-SD) a zakladateľa OZ Pracujúca Chudoba Milana Kuruca. Ich spoločná kandidatúra primäla verejnosť k spochybňovaniu Ondrušových zámerov a Kurucovej integrity. No najdôležitejšia otázka, ktorá bola touto kandidatúrou otvorená, je, či by sa zvolením Ondruša odbory „spolitizovali“.
Konflikt medzi prácou a kapitálom je nevyhnutnou súčasťou kapitalistickej spoločnosti. Mohlo by sa síce zdať, že tento konflikt je čisto ekonomický, no taká predstava by bola mimoriadne mylná. Zamestnávatelia priamo vstupujú do legislatívneho procesu či už skrz združenia ako AZZZ, alebo skrz priame kontakty, či okľukou pomocou svojich politických strán, ktoré de facto fungujú ako ich akciové spoločnosti. Tento fakt bol zdokumentovaný v našom prostredí najlepšie kauzou Gorila, ktorá dokázala väzby medzi vládnymi aj opozičnými stranami a ctenými tvorcami hodnôt – najznámejším z nich bol snáď Jaroslav Haščák, zakladateľ Penty. Túto družbu medzi politikmi všetkých farieb a kapitalistami na svetovej úrovni v diabolsky masívnejšej mierke zasa odhalili Epstein files, ktoré ostávajú v čerstvej pamäti.
Vplyv kapitálu na legislatívu sa ukazuje nie len v oblasti pracovnoprávnej, ale aj v otázkach klimatického rozvratu a ohrozovania životného prostredia. Vplyv kapitálu však nie je obmedzený len na legislatívu – viacerí sociálne konzervatívni (prinajmenšom) podnikatelia radi v rámci voľného času podporujú napríklad aj hnutia proti kvír ľuďom a reprodukčným právam, či si na tento účel rovno zakladajú svoje médiá ako je Postoj či Hlavný denník alebo Hlavné správy. A opäť, ak sa vrátime k Epstein files, celé kultúrne vojny s rodiskom na 4chane zrejme rozdúchala práve dvojica Epstein-Maxwell s cieľom vytvoriť zástupný konflikt v čase, kedy začalo rásť triedne (po)vedomie – o tom, že zástupný konflikt môže byť zástupný, no jeho obete sú veľmi skutočné, sme písali v článku Orientácia, rod, pohlavie – identita očami marxizmu. A keď už spomíname globálnu mierku, tak talianski či grécki pracujúci nespočetnými štrajkovými akciami či odmietnutím nakladať na nákladné lode smerujúce do Palestíny zbrane pre sionistických genocidálnych okupantov dokázali, že práca je jednoznačne politická.
V každom prípade, pokiaľ delenie strán na pravicu a ľavicu je len dymová clona (pozri náš článok Mýtus o ľavici), tak odbory by mali byť jediným reálnym nástrojom moci pracujúcich – teda tzv. bežných ľudí. A teda, pokiaľ kapitál vstupuje do štátnych orgánov a do legislatívy, musia, logicky, aj odbory. Takže nie, odbory nemôžu – ba nesmú! – byť apolitické.
Nedá sa nesúhlasiť s Ondrušom keď vo svojom apologickom videu uvádza, že na Západe sú odbory často pevnou súčasťou či kolektívnymi členmi politických strán. A určite, bolo by iste výhodou, aby odbory mali svoje zastúpenie aj v europarlamente. Otázkou však je, či by to zastúpenie mali mať v osobe Branislava Ondruša – zvoleného do europarlamentu za stranu Hlas-SD, predtým tiež člen strany Smer-SS. Nemáme dôvod neveriť Milanovi Kurucovi, ktorý ešte pred vstupom do odborov odvádzal prácu odborárskeho predáka, čo sa ochrany pracujúcich a právneho poradenstva týka: Ondruš môže byť presvedčený sociálny demokrat – možno jediný v Smere-Hlase. Otázny je však charakter človeka, ktorý bol schopný aktívne pôsobiť v stranách pod vedením osôb ako Fico či Šutaj-Eštok. Jedna vec je ideologické presvedčenie, druhá vec sú osobné motivácie a ambície. Z vlastnej skúsenosti vieme, čo dokážu s presvedčenými ľavičiarmi spraviť politické ambície a ako na to dokážu doplatiť tí, čo takým ľuďom verili. V kuloároch sa o Ondrušovi vraví kadečo, máločo z toho by si slušný človek dal do životopisu. Je preto o to nešťastnejšie, že je Milan Kuruc ochotný dať za nádejného prezidenta KOZ ruku do ohňa – to sa môže robiť na kúzelníckom predstavení, nie v politike.
No v minulosti boli odbory nie len politické, ale aj militantné. To je to, čo tu chýba ako soľ. Odbory sú plne súčasťou buržoáznych štruktúr – menovite uznávajú liberálnu demokraciu, existenciu buržoázneho štátu a je súčasťou jeho orgánu (Hospodárska a sociálna rada, t.j. tripartita). Zároveň KOZ a jej organizácie dlhodobo zápasia s poklesom členstva (napr. kým v roku 2000 bolo odborovo organizovaných 34% pracujúcich, dnes približne len 11% z dva a pol milióna). Tento trend samozrejme vplýva na financie odborov – kým v minulosti odbory fungovali vďaka členským príspevkom, dnes príjmy KOZ pochádzajú zväčša z prenájmov nebytových priestorov a z tržieb rezortov, ktoré odbory podedili po Revolučnom odborovom hnutí. Je teda otázkou, aký je reálny materiálny záujem KOZ nie len z pohľadu jej ideologickej orientácie, ale aj z pohľadu chladného ekonomického kalkulu. Máme za to, že KOZ nedokáže byť organizáciou, akú pracujúci potrebujú v súboji s politickými stranami, bez ohľadu na to, či ju bude viesť Monika Uhlerová alebo Branislav Ondruš.
Pracujúcim sa musia organizovať v základných organizáciách, no nesmú sa vyhýbať taktikám, na aké upozorňuje kolektív Priama akcia a angažovať sa aj politicky.
Ak cítite frustráciu z politiky ale aj z vlastného zamestnania, toto je prameň, a zároveň recept proti tejto beznádeji. Organizujte sa s nami!
