V nedávnej 217. epizóde podcastu The Deprogram hosť Diego Ruzzarin, brazílsko-mexický politický komentátor, spochybnil juhoamerický „socializmus odporu“, teda revolúciu, ako realistickú cestu k socializmu v 21. storočí. Keďže pre množstvo ľudí sú podcasty ako tento v lepšom prípade vstupnou bránou k myšlienkam marxizmu, v horšom prípade jediným zdrojom ich názorov, je nevyhnutné sa prešľapmi v populárnej kultúre zaoberať. Malo by byť samozrejmé, že médiá sú médiami bez ohľadu na ich politickú príslušnosť, a teda aj tieto treba vnímať kriticky. O to viac, ak ide o, takpovediac, našu stranu.
Ruzzarin ako ilustráciu a dôkaz toho, že „klasická“, či historická cesta k oslobodeniu nie je možná, uvádza americký únos venezuelského prezidenta Madura. Ruzzarinov argument je, že pokiaľ môže imperialistická mocnosť ako USA kedykoľvek napadnúť krajinu kde prebieha revolúcia (v tomto prípade by to teda bola bolivarovská či chavistická revolúcia), potom nie je možné revolúciu udržať a doviesť do víťazného konca. Ruzzarin si však v samotnom začiatku epizódy protirečí. Podľa neho totiž napriek útoku USA ostáva celá štruktúra a politické procesy vo Venezuele zachované a moc ostáva v rukách ľudu a straníckeho aparátu. Buď teda bolivarovská revolúcia vo Venezuele pokračuje a beztrestnosť USA „socializmus odporu“ fundamentálne neohrozuje, alebo naopak, Venezuela kapitulovala pred americkými požiadavkami a chavistický socializmus, pokiaľ ho tak chceme nazvať, zmizol bez odporu. Odhliadnuc od povahy venezuelského projektu, je zrejmé, že tento argument nestojí na pevných základoch. Zaujímavejšia je však Ruzzarinova odpoveď na svoj vlastný argument:
Pokiaľ „socializmus odporu“ nedokáže garantovať úspech, aká je alternatíva? Síce to v epizóde chvíľu trvá a poslucháčstvo si musí pár vecí domyslieť, ale odpoveďou je štátna suverenita, vraví Ruzzarin. Čo tým presne má na mysli človek pochopí až si doplní pár logických krokov. Ruzzarin vysvetľuje, že aby bolo možné dosiahnuť suverenitu, treba rozvíjať svoje výrobné kapacity po vzore Číny, treba aplikovať podobné princípy či už demokracie alebo štátneho dohľadu a koordinácie výroby a ekonomiky všeobecne. Takto sa krajina naučí, čo to znamená ísť vlastnou cestou – teda čo to znamená byť suverénnou krajinou. Javí sa to ako non sequitur? Nuž áno, lebo to non sequitur je. Ako prvá sa naskytá otázka: A nepraktizovala Venezuela doteraz rovnaký princíp a cestu k suverenite? Napriek tomu to evidentne nestačilo. Prípadne, čo napríklad Rusko a India – nie sú aj tieto krajiny súčasťou nového multipolárneho sveta, kde tieto štáty idú svojou cestou? A sú snáď tieto krajiny či hnutia v nich bližšie k socializmu, alebo aspoň všeobecne k antikapitalizmu? Nezdá sa. Na otázku, prečo Venezuele nestačila suverenita, Ruzzarin odpovedá poeticky no pravdivo: lebo nemá nukleárne zbrane. No na otázku, ako nás k socializmu dostane to, že suverenitu dosiahne buržoázny štát, už neodpovedá. Musí nám stačiť vágny dobrý pocit, že v multipolárnom svete to už nie je len o USA, a teda každý má teoreticky šancu uspieť. Aspoň tak sa dá vysvetliť, prečo má multipolarita a projekt BRICS konkrétne toľko zástancov v tábore ľavice. Opäť ilustrácia toho, že ľavica je len ľavým krídlom kapitálu – nekritický postoj množstva ľudí a organizácií voči multipolarite dokazuje plnú kompatibilitu s multipolaritou buržoáznych štátov. Absencia kritického pohľadu – kritického, nie nevyhnutne negatívneho – je až zarážajúca najmä keď si uvedomíme, že naposledy, kedy bol svet multipolárny, bolo pred Prvou svetovou vojnou.
Ruzzarin tvrdí, že množstvo z čínskych politík sa dá zaviesť už teraz v ktorejkoľvek krajine, stačí… čo? Zatlačiť na politikov? Spísať petíciu? Je až zarážajúce, ako sa tento názor podobá na pokusy utopických socialistov ako Robert Owens, o ktorých písal Marx a Engels bezmála 150 rokov dozadu. Ich projekty boli postavené na osvieteneckej predstave, že socializmus bude presadený lebo je racionálnejší, a teda všetci tí industrialisti, ktorí profitujú z kapitalizmu, otočia o 180° lebo socializmus dáva väčší zmysel. To je ako keby ste šli za Strnadom a snažili sa ho obrátiť na pacifizmus alebo presviedčať Rattaja o potrebe zvýšenej ochrany Tatier. Je evidentné, že táto stratégia mierneho pokroku k socializmu v medziach možného je odsúdená na neúspech. Ale Ruzzarin (a množstvo ľavičiarov) sa dopúšťa väčšieho faulu. Stotožňuje štát s pracujúcimi, podobne ako mináčovská ľavica na Slovensku v 90. rokoch (ale existujú aj extrémnejšie príklady princípu „jedného národa, jedného štátu“). Štát nie je neutrálnou nádobou, ale strojom vládnucej triedy. Ak vládne kapitalistická trieda, štát je mašinériou kapitálu. Ak vládnu pracujúci… tak je to trochu zložitejšie, keďže rozmanitosť (post-)revolučných systémov je nesmierna a osud revolúcie nie je vopred daný. Ale minimálne porevolučný štát nepracuje bezškrupulózne v prospech kapitalistov. Preto štáty nie sú ani tak národné, ako triedne. No a kvôli tomu Ruzzarin zabúda, že v Číne sú všetky tieto rôzne politiky možné kvôli tomu, že majú takpovediac po revolúcii. Alebo minimálne po víťazstve strany, v ktorej záujme tieto politiky, ktoré Ruzzarin dáva za príklad, sú.
Pointou celého tohto segmentu tejto epizódy The Deprogram teda bolo, že aj keby sme Čínu nemali kopírovať úplne, môžeme si z nej aspoň brať príklad. Iste. Ale aj Ruzzarin vraví, že dejinné procesy a kroky sa preskočiť nedajú. Takže stále ostáva začať revolúciou.
