Tento text vychádza zo septembrového seminára o pôvode rozkolu medzi reformistickou a revolučnou sociálnou demokraciou a jeho význame pre nás dnes.
Jeremy Corbyn, Bernie Sanders, Pedro Sanchez, Zohran Mamdani. Európska i americká ľavica každý rok hľadá mesiáša, ktorý by masám zjavil božiu pravdu, že ľavica zmŕtvychvstala. Ba čo viac, že je schopná vládnuť – a vládnuť dobre! A to bez potreby radikálnych zmien. Či sú to projekty ako Stačilo! a spolok Svatopluk v Česku, alebo iniciatíva Reštart21 a vznikajúca strana Borisa Zalu na Slovensku, sociálna demokracia sa nás snaží presvedčiť, že revolučné zmeny nie sú potrebné – stačí rozšíriť sociálny štát (či už v konzervatívnom-národne buržoáznom alebo liberálnom-medzinárodne buržoáznom rámci). Je až zarážajúce, koľko ľudí sa stále zaklína „škandinávskym modelom“ sociálneho štátu v snahe dokázať, že kapitalizmus možno prekonať reformami. Pritom túto teóriu už pred vyše 120 rokmi vyvrátila Rosa Luxemburg teoreticky a dejiny 20. storočia empiricky.
Na prelome 19. a 20. storočia Eduard Bernstein, člen nemeckej SPD, položil teoretické základy politického prúdu, ktorý dnes nazývame sociálnou demokraciou. Nárast strednej vrstvy – tzv. robotníckej aristokracie – v európskych mestách Bernsteina presvedčil o tom, že kapitalizmus zvyšuje kvalitu života pracujúcich, a to napriek opakujúcim sa krízam, na ktoré sa evidentne dokázal adaptovať. Logickým záverom teda bolo, že stačí rozširovať sociálny štát skrz reformy. Bernstein tak predbehol Francisa Fukuyamu o 100 rokov. Podľa pána Bernsteina kredit dokáže vykryť ekonomické krízy – naštartovať výrobu či udržiavať výmenu v ťažkých časoch. Navyše, monopoly a kartely zabezpečujú plánovitosť trhu – koniec je anarchii trhu!
Ako však Rosa Luxemburg vo svojej knihe Reforma alebo revolúcia? elegantne vysvetľuje: kredit krízy nerieši, ale prehlbuje! Totiž kredit umožňuje výrobu rozširovať nad možnosti spotreby a výrobu nad finančné možnosti presne tak, ako si to pamätáme z roku 2008 alebo ako teraz dávame fiktívne peniaze firmám ako OpenAI či Anthropic ktorých zisky sú snáď ešte fiktívnejšie. Luxemburg dodáva, že ani s tými monopolmi to nie je tak jednoduché. Monopoly znižujú mieru zisku na domácom trhu a tak mizériu exportujú do zahraničia, kde je výroba ešte stále zisková. To má za následok jednak deindustrializáciu domácej ekonomiky ako to bolestivo pociťujeme dnes v Európe i v Amerike, ničenie malých a stredných podnikov, ktoré sú zdrojom inovácií a ziskovosti, no hlavne sa tak zintenzívňuje konkurencia až do bodu, kedy je jedinou možnosťou vojna. Tento jav podrobnejšie popísal Lenin vo svojej knihe Imperializmus – najvyššie štádium kapitalizmu.
Bernstein sa pritom opiera o vtedajšie hnutie pracujúcich: „Konečný cieľ […] je ničím – hnutie je všetkým“. Majú to byť práve odbory a družstevníctvo, kto presadí socializmus. Avšak úspech odborov je daný externými faktormi: produktivita práce a nezamestnanosť, ale aj inovácie ovplyvňujú vyjednávaciu pozíciu odborov. Kým tieto faktory budú určovať silu odborov – teda kým budú odbory v zajatí kapitalizmu – nepohnú sa výraznejšie vpred. V prvom rade však nie je úlohou odborov žiadať povalenie kapitalizmu. Odbory vyjednávajú o podmienkach práce, no nie o jej vykorisťovateľskej podstate. Bernstein tento fakt obchádza tvrdením, že legislativne zisky a ústupky zamestnávateľov upevňujú pozíciu a moci proletariátu v štáte, a teda dochádza k postupnej transformácii štátu na socialistický. „Legislatíva ochraňujúca prácu nie je o nič socialistickejšia než zametanie chodníkov a či verejné osvetlenie,“ podotýka Rosa Luxemburg.
A ani spomenuté družstvá nie sú nástrojom na presadenie socializmu, akokoľvek budú ľudia ako Richard Wolff tvrdiť opak. Družstvá čelia rovnakým kapitalistickým tlakom, menovite na zvyšovanie produktivity práce, ako zvyšok trhu. Buď sa teda družstvá podvolia, alebo ich prevalcuje konkurencia. Výrobné družstvá pritom existujú výlučne na okrajoch systému, vypĺňajú medzery, nikdy nevstupujú do priemyslu ale ostávajú v doménach ako je poľnohospodárstvo, keďže nedisponujú dostatočným kapitálom a z princípu ho nedokážu-nechcú akumulovať v potrebnom množstve a miere, aby mohli výrobu rozšíriť a zintenzívniť. A v momente, keď tak spravia, stávajú sa z družstiev štandardné podniky najímajúce námezdnú pracovnú silu. Dnes vidíme, že rozmach družstevníctva v tom čase bol skôr dočasný trend a skutočne nejde o zásadných hráčov (pokiaľ si odmyslíme nominálne družstevnú spoločnosť Huawei). Obdobne, Bernstein predpokladal, že rozmach istého kolektivizmu v podobe akcionárskeho vlastníctva oslabuje moc kapitalistov, ktorí sú vraj redukovaní do pozície obyčajných správcov bohatstva. Posúďte sami, či z vás II. pilier dôchodkového sporenia stavia do rovnakej pozície ako takého Haščáka či Strnada.
Rosa Luxemburg tak záverom dodáva, že odbory môžu zvýšiť subjektívne vedomie (teda počas štrajku sa človek môže radikalizovať), ale objektívne už nie (teda čisto mechanicky sa z odborára nestane revolucionár, lebo jeho okamžité záujmy spočívajú v manažmente systému). My by sme snáď mohli doplniť, že sociálna demokracia je dobrá nanajvýš na to, aby si ľudia uvedomili jej limity.
Ale nie je koniec-koncov fakt, že opakovane dochádza k štrajkom a protestom dôkazom toho, že ľudia, občania, pracujúci spontánne dôjdu k záveru, že systém treba povaliť? Nie sú odborárske akcie a aktivistické protesty dôkazom toho, že revolučnú teóriu netreba a veci sa nejak vyvŕbia? Leninova polemika Čo robiť? sa zaoberá presne týmto sporom, ktorý bol na porade dňa ako vtedy, tak aj dnes.
Fakt, že pracovné spory či protestné hnutia vznikajú a zanikajú periodicky, znamená, že sa vždy musí začínať na zelenej lúke. Pokiaľ sa v aktivistickej sfére pohybujete už dlhšie, viete veľmi dobre, akú životnosť majú kolektívy vo vašom meste. Skúsenosti sa nezhodnocujú, nehromadia, nešíria, kolektívy ostávajú malé a stráca sa tzv. process knowledge, teda znalosti a zručnosti organizovania sa. Táto diskontinuita a roztrieštenosť má za následok stagnáciu hnutia – mať tu od 90. rokov jednu, alebo pár, organizácií, ktoré by koncentrovali a centralizovali aktivistky a aktivistov, boli by sme dnes zrejme niekde úplne inde. Vedľajším produktom tejto roztrieštenosti, hovorí Lenin, je mylný dojem, že „masy“ sú pasívne. Naopak, v ľuďoch to vrie a ak nie sú v uliciach, tak je to len preto, lebo zaostáva agitátorstvo a ich organizácie. Navyše, to, že masy nie sú „nabité revolučnou energiou“ neznamená, že o revolúcii nesmieme hovoriť. Práve naopak: ak nikto nebude o revolúcii hovoriť, ako si k nej majú ľudia nájsť cestu? Ako sa na ňu máme pripraviť?
Lenin z primitívnosti – t.j. jednak nepripravenosť a neskúsenosť, jednak gradualizmus, reformizmus – vyvodzuje, že cieľom marxistiek a marxistov musí byť organizácia profesionálnych revolucionárov. Títo profesionáli-kádre musia byť súčasťou širokej siete agitátorov a organizátorov, ktorí podnecujú protesty, agitačné petície, miestne iniciatívy a nabaľujú tak na seba čoraz viac ľudí, ktorí pochopili, že súčasný systém je nereformovateľný. V knihe Krok vpred, dva vzad Lenin, bližšie popisuje, ako by mala vyzerať organizačná štruktúra takej Strany. Lenin tak reagoval na vtedajšie veľmi špecifické podmienky cárskeho samoderžavia. Čas ale ukázal, že disciplinované kádrové jadro zanorené do siete organizácií presvedčených marxistiek a marxistov, s priamymi či nepriamymi kontaktmi s nezávislými organizáciami je takmer univerzálnym receptom na úspech, ako dokazuje aj vzmáhajúca sa Belgická strana práce PTB-PVDA. V československom kontexte je teda úlohou Frontu podporovať a vypomáhať ako to len ide existujúcim aktivistickým kolektívom, vytvárať iniciatívy tam, kde nie sú a vtedy, keď ich je potreba, nabaľovať na seba ľudí, ktorí si uvedomujú obmedzenú životnosť a životaschopnosť spontánnych či neformálnych iniciatív a formovať tak chobotnicu, ktorá zabezpečí kontinuitu hnutia odporu, no ktorá najmä dokáže zakaždým hnutie rozšíriť a posunúť na vyššiu úroveň.
Súhlasíš? Pridaj sa k nám!
