Pred niekoľkými dňami bola slávnostne predstavená slovenskej verejnosti Vízia 2040 z dielne Slovenskej akadémie vied na objednávku Vlády Slovenskej republiky. Dokument si dáva za cieľ identifikovať možné trajektórie, ktorými sa bude Slovensko uberať, a zároveň podmienky, ktoré treba splniť, aby sa uberalo tými lepšími z nich. Úctyhodný cieľ. No ryba nevie, čo je voda. Podobne aj Vízia ignoruje kapitalistické zákonitosti. A tak skôr než na dokument budúcnosti sa Vízia ponáša na Dzurindomics 90. rokov. Tatranského tigra ale vzkriesiť nemožno.
„Slovensko je v roku 2040 krajinou, kde sa ľuďom darí. […] Ľudia cítia, že krajina napreduje a ponúka príležitosti.“ – v tomto duchu sa v zásade nesie celá Vízia. Lenže „máme sa zle, malo by byť lepšie“ je konštatovanie na úrovni „voda je mokrá a Zem sa točí“. Mierny pokrok v medziach zákona je názov hry, ktorú sa rozhodlo hrať Progresívne Slovensko so svojím Treskom i Fico s touto víziou. Tento bezduchý korporátny newspeak sa po revolúcii dostane do učebníc literatúry. Problém ani zďaleka nie je jazyková forma Vízie, ale to, čo by mal byť jej obsah.
Podľa Vízie je jednou z priorít chrániť „demokraciu, bezpečnosť, odolnosť, zodpovednosť, spravodlivosť, súdržnosť a pokrokovosť, […] slobodné voľby, nezávislosť súdnictva, […] médií“. SAV predsa len objavila niečo unikátne: nostalgickú víziu. Liberalizmus je mŕtvy a žiadne množstvo balzámu ho k životu neprivedie. Vízia sa plne hlási k liberalizmu v abstraktnom zmysle ako nikdy neexistoval a v jeho konkrétnych podobách prestáva existovať: Nie je to len o obedzovaní slobôd a totálny dohľad informačných služieb či Palantiru nad každým naším pohybom. Liberálna demokracia je súbojom medzi údržbármi Titanicu a ľudia to cítia. Je to práve táto frustrácia, ktorú Vízia nevidí a žiadna miera Dzurindomics ju nevylieči.
Vízia totiž pokračuje: „Transformácia ekonomiky v 90. rokoch a reformy na začiatku storočia vytvorili predpoklady na ekonomické dobiehanie vyspelejšej Európy, prílev investícií a začlenenie do kľúčových politických, ekonomických a bezpečnostných štruktúr.“ Ekonomická transformácia Slovenska bola brutálna – 14% nezamestnanosť, decimácia okresných miest a dedín, privatizácia kľúčových odvetví a asociálna sociálna politika ministra Kaníka vedúca k Rómskej vzbure kvôli hladu a zúfalosti. To je odkaz 90. rokov. Opäť sa zabúda, že Fico je reakcia na túto transformáciu. Pravica a liberálne inštitúcie sľubujú návrat Kaníka a potom sa čudujú, prečo tu víťazí buržoázna ľavica.
„Slovensko je bezpečné v pevných spojenectvách s inými štátmi so silnými demokratickými hodnotami: ekonomicky a strategicky najmä so štátmi Európskej únie a obranne so štátmi Severoatlantickej aliancie.“ Zdá sa, že jodizovaná soľ pre liečbu nedostatočnosti nestačila – inak sa nedá vysvetliť, ako toto mohol napísať niekto, kto posledné tri roky môže sledovať 24-hodinový livestream genocídy sponzorovanej nami a našimi najdemokratickejšími spojencami. Netreba ale zabúdať, že: „Súčasťou odolnosti Slovenska je aj vlastenectvo založené nahrdosti a ochote krajinu zveľaďovať a chrániť“. Áno, štát je odolný len ak zaň póvl položí život.
V kapitalizme nie je možné aby bol aj vlk sýty aj ovca celá. Jedine, ak by sme sa stali vlkmi a žrali ovce za hranicami – čo je de facto to, o čom sú EÚ i NATO. Inak sa s krízou kapitalizmu nedá vysporiadať, lebo v konečnom dôsledku vykorisťovanie periférie a outsourcing budú vždy výhodnejšie než reindustrializácia. Preto nám eventuálne ostáva len špekulácia a prekarizácia. To ale Víziu nezastavilo a sľubuje: „Ak štát nastaví princípy inteligentnej regulácie a funkčnú hospodársku súťaž obmedzením monopolistických a oligopolistických štruktúr, zníži sa aj nákladovosť podnikania. Podporí sa flexibilita vzniku a zániku firiem v duchu kreatívnej deštrukcie, čo dlhodobo posilní inovatívne správanie.“ Monopolizácia ale nie je prekážka – vertikálna a horizontálna integrácia je dôsledkom znižovania nákladov a zvyšovania produktivity. Monopoly a riadená ekonomika sú budúcnosť vo svete, kde globálna koordinácia boja s klimatickou krízou je nevyhnutným predpokladom úspechu.
Vízia 2040 dokazuje krízu liberalizmu a jeho inštitúcii. Nie len, že nedokážu riešiť problémy kapitalizmu – oni tie problémy ani nedokážu identifikovať. Bez ohľadu na to, ktorou trajektóriou uvedenou v dokumente sa Slovensko rozhodne vydať, vyústenie bude rovnaké. Môžeme si zatvárať oči koľko chceme, no radikálne riešenia sú nevyhnutné. Ba čo viac, samé sa nám nanútia. Ale je na nás, ktorý „extrém“ to bude.
