S blížiacim sa výročím SNP sa opäť stretávame s depolitizovanými oslavami a rečnením o mieri a národnoštátnych záujmoch. Pokiaľ však má mať SNP nejaký význam aj pre dnešok, musíme najprv pochopiť, s čím bojovalo – čo je fašizmus a či ide o hrozbu pretrvávajúcu aj dnes.
Ur-fašizmus: nápomocný koncept alebo slepá ulička?
Asi najpopulárnejšou teóriou fašizmu je esej Umberta Ecca o Ur (večnom) fašizme. Ecco identifikuje 14 vonkajších znakov fašizmu. Tieto znaky sú podľa Ecca prítomné všade a vždy. Keď sa ich na seba nabalí dostatok, zo spoločnosti sa stáva spoločnosť fašistická. A preto je hrozba fašizmu večná. Človek by mal až pocit, že Čierne košele čochvíľa vyrazia dvere. Intuitívne táto analýza môže dávať zmysel. Čo už zmysel dáva menej je transhistorickosť tohto teoretického rámca – istotne by sme našli dostatok týchto znakov aj vo francúzskom absolutizme, Rímskej ríši či Čínskom cisárstve. Lenže ak pomaly všetko môže byť fašizmus, nemá zmysel sa snažiť ho identifikovať.
Fašizmus ako konkrétny historický moment
Aká je alternatívna analýza? Je ich, samozrejme, viac, no za najobjektívnejšiu považujeme triednu analýzu. Fašizmus totiž vzbudil toľké vášne práve preto, lebo šlo o špecifický moment v dejinách, o novú spoločenskú formu, ktorá vznikla v špecifických podmienkach. A teda pochopiť fašizmus môžeme jedine ak naň budeme pozerať ako na následok špecifického triedneho usporiadania. Skúsme sa teda pozrieť na situáciu v Nemecku v 20.-30. rokoch. V dôsledku revolúcie Nemecko kapituluje a končí prvá časť Svetovej vojny. Táto revolúcia je však potlačená – nie však rozpory, ktoré k nej viedli. Táto nestabilita sa podpisuje aj na frekvencii volieb – tie sa konajú prakticky každý druhý rok a odhaľujú triedne pomery: agitovaní sú pracujúci, ktorí volia predovšetkým sociálnych demokratov a komunistov, ale agitovaní sú aj zámožní mešťania a zvyšok maloburžoázie (od obchodníkov až po krčmárov). V momente, keď sa NSDAP zviditeľňuje, získava si nie pracujúcich, ale práve širšie vrstvy maloburžoázie, ktorá je vydesená z prospektu úspešného proletárskeho prevratu a zároveň čoraz viac omámená razantnosťou nacistickej strany. Nešťastným radom politických zlyhaní a rošád získava Hitler pozíciu kancelára a nacisti sa tak ujímajú štátneho aparátu. S pomocou úderky v podobe tlúp Sturmabteilungu, za tichého súhlasu Wehrmachtu a vďaka politickej legitimite nového režimu sú organizácie pracujúcich – odbory a politické strany – krvavo zničené. Štátna moc je plne v rukách NSDAP, pričom záujmy veľkokapitalistov sú plne chránené. Podobný osud postihol Taliansko desaťročie pred Nemeckom – aj tu revolúcia zlyhala a bola potlačená fašistickým hnutím za masovej podpory maloburžoázie v prospech ochrany kapitalistických záujmov. Hlinkova slovenská ľudová strana sa rovnako mohla opierať o vyše 600-tisíc samostatne zárobkovo činných osôb, vrátane úradníctva. Vo voľbách 1935 do československého Národného zhromaždenia získali v rámci Slovenskej krajiny vyše 30%, pričom sociálni demokrati, socialisti a komunisti získali celkovo okolo 27%, čo by zodpovedalo vtedajším štatistikám o triednom zložení slovenského obyvateľstva. HSĽS sa k moci de iure dostala až po zákaze komunistickej strany, pohltení agrárnikov a ďalších strán a voľbách-referende pod dohľadom gardistov.
Pokiaľ je teda fašizmus historicky špecifický, resp. vzniká v 20.-30. rokoch 20. storočia, dá sa definovať ako systém, v ktorom má štát všadeprítomnú moc (Čierne a Hnedé košele, Hlinkova garda; Gestapo, ÚŠB), ktorá konala v prospech kapitalistov no so značnou autonómiou, pričom jej príchod k moci bol podmienený masovou podporou z radov maloburžoázie a sprevádzaný výtržníctvom a útokmi proti organizáciám a stranám pracujúcej triedy.
Bonapartizmus: nie je všetko fašizmus čo hnedne
Takáto definícia fašizmu je historicky presná, no ak sa pozrieme na naše súčasné podmienky, zistíme, že nie celkom použiteľná. Totiž, na Slovensku tvorí maloburžoázia tak 10% a naopak, proletariát nadmernú väčšinu spoločnosti. Takže základný triedny predpoklad pre vznik fašizmu ako ho poznáme absentuje. Znamená to, že niečo-ako-fašizmus nám nehrozí? Samozrejme, že nie. Z tejto historickej skúsenosti sa dá vyabstrahovať všeobecný vzorec, ktorý vyzerá približne takto:
- Krajne vyostrené triedne rozpory neboli vyriešené revolúciou;
- to vedie k protirevolučnému ťaženiu reakčnej triedy – triedy revolúciou ohrozenej;
- toto ťaženie vedie k prevzatiu moci reakciou za podpory ozbrojených zložiek;
- výsledkom je zdanlivo absolútna moc štátneho aparátu, ktorý je zdanlivo povznesený nad triedny konflikt (v mene “národnej jednoty”).
Takýto vzorec prvýkrát popísal Marx v 18. brumairi Ľudovíta Bonaparta, keď skúmal nástup Napoleona III. k moci. Od tej doby sa takejto štátnej forme (a podmienkam nástupu k moci) hovorí bonapartizmus.
Bonapartistický bol napríklad Pinochetov režim v Čile – narozdiel od historického fašizmu nemal masovú podporu maloburžoázie a organizácie pracujúcich sa nepodarilo podvoliť úplne a zničiť od základov (čo je jedným zo znakov historického fašizmu). To, že z pohľadu triednej analýzy nebol Pinochetov režim fašistický v žiadnom prípade nezmierňuje mieru krutosti jeho krvavých metód vládnutia. Je však pravda, že “bonapartistický” (a keď sme pri tom tak ani “osadnícko-kolonialistický”) nemá taký cveng a emočný podtón ako označenie “fašistický”. Možno by sa nám hodilo rozlíšenie aké existuje v angličtine: kým prídavné meno “fascist” označuje podstatu – Fašizmus s veľkým “F”, “fascistic” označuje formu či vonkajšie črty – “ako fašizmus”, fašizmus s malým “f”. Keď hovoríme o “fašizácii” či “fašistickcých metódach”, nie je tým hneď myslené, že sme skutočne svedkami nástupu fašizmu v triednom slova zmysle – môže sa tým myslieť nárast autoritárskych, rasistických tendencií či konformizmus voči imperializmu a osadníckemu kolonializmu. Je však dôležité chápať, akú podstatu má ten-ktorý bonapartistický aktér či proces, pretože bez správnej analýzy nebude správny ani spôsob ako sa k tejto hrozbe postavíme. Rovnako tak nie každý „autoritár“ je predstaviteľom bonapartizmu – niekedy, ako v prípade amerických prezidentov či slovenských premiérov, ide len o neokrôchaného zástupcu kapitalistov a nie o nezávislého Bonaparta.
Faktom ostáva, že fašistické organizácie, či organizácie prelezené fašistami, existujú, a že extrémizmus, nacistická ikonografia, či obdobné “ur-fašistické” prvky presakujú do kultúry, čo možno sledovať predovšetkým v online priestore, kde im podľahne najmä atomizovaná mládež. Toto vedie k individuálnemu terorizmu (od rasovo motivovaných vrážd po útoky ako ten na bratislavskej Zámockej ulici) a organizovaným útokom ako boli tie v Bratislave tento rok. Táto forma extrémizmu však nemá dostatočne pevnú pôdu pod nohami. Slovenská pospolitosť sa musela transforomovať na ĽSNS a tá nakoniec musela byť prekonaná stranou Republika na to, aby jednotliví fašisti a extrémisti ostali politicky relevantní. Preberanie obdobnej – i keď miernejšej – rétoriky či legislatívnych návrhov mainstreamom je dôsledkom dočasného odvádzania pozornosti od systémových “zlyhaní”, od neochoty a neschopnosti politických strán riešiť problémy pracujúcej triedy, ktorá na Slovensku dnes tvorí okolo 60% populácie nad 15 rokov. V prípade zákonov obmedzujúcich slobodu (cenzúra webov, posilňovanie “kybernetickej bezpečnosti”) ide zasa o preventívnu ofenzívu kapitálu v čase silnejúcich kríz.
Práve tieto preventívne opatrenia označujeme ľudovo ako „fašizáciu“ (tí odvážnejší priamo „fašizmom“), hlavne teda v extrémnych formách. Totiž, funkčne je malý rozdiel medzi gestapom a Patriot Act v USA či navrhovaným Chat Control Law v EÚ. Tiež je malý praktický rozdiel medzi brutalitou americkej polície (alebo Kaliňákových protirómskych záťahov ako Akcia 100) a Sturmabteilungu. Súčasné kapitalistické štáty na pohľad zdieľajú čoraz viac čŕt s fašizmom či bonapartizmom. Napríklad, moc štátov sa začína javiť čoraz totálnejšia; organizácie pracujúcej triedy v zásade netreba potláčať inak než symbolicky, keďže je na mizivej úrovni, i keď právo na protest či štrajk sú značne obmedzované. A to je práve dôsledok triedneho zloženia spoločnosti. V zrelom kapitalizme neexistuje trieda dostatočne početná na presadenie neofašizmu (s veľkým „F“) a zároveň nebolo potrebné ani možné uchopenie moci bonapartistickým štýlom. Avšak nespokojnosť pracujúcich más v Európe a Severnej Amerike sa stupňuje v zásade nepretržite aspoň od 2008, a tak je nevyhnutné posilňovať štátny aparát. Kým sa pracujúcich dalo opiť rožkom – americkým snom – bolo možné vládnuť pod rúškom liberálnej demokracie. To sa stáva minulosťou.
Nikoho nebudeme pedantsky opravovať, že barbarstvo, do ktorého sa ponára-je ponáraný euroatlantický priestor, nie je fašistické. Určite je. No s malým „f“. Nejde ale o Fašizmus, a to je dôležité, lebo nám to dáva nádej. Nárast autoritárskych metód znamená, že vládnuca trieda má strach z toho, čo môže prísť. Je to znak toho, že práve dnes má zmysel sa organizovať a treba sa organizovať urgentne – brať organizovanie sa svedomito a vážne. Kapitalisti veria, že proletariát môže zvrhnúť tento systém. Už tomu musíme uveriť aj my.
