Opäť je to tu. Minister financií Ladislav Kamenický predstavil ďalší balíček „nevyhnutných“ opatrení a pre väčšinu z nás to znamená jediné – hlbšie siahnutie do peňaženiek. Podľa jeho slov to ale nebude tak zlé, ak si veci ako džemy nebudete kupovať, ale spravíte ich doma. Zvyšujú sa zdravotné odvody, progresívna daň je naoko, sprísňujú sa podmienky pre živnostníkov a dokonca sa rušia dni pracovného pokoja. Vláda Roberta Fica tomu hovorí „konsolidácia“ a snaha vyhnúť sa „gréckej ceste“. Čo ak to však nie je len o zlom hospodárení predchádzajúcich vlád, ako tvrdí minister? Čo ak sme svedkami logického procesu, ktorého korene siahajú oveľa hlbšie?
Oficiálny príbeh vs. tvrdé čísla
Vláda si dala jasný cieľ: treba ozdraviť verejné financie, aby sme mali na dôchodky a sociálne istoty. A situácia je ozaj vážna. Deficit verejných financií za rok 2024 dosiahol 5,27 % HDP a celkový dlh stúpol na takmer 59,3 % HDP. Slovensko sa tak radí medzi krajiny s najvyšším schodkom v EÚ.
Nezávislá Rada pre rozpočtovú zodpovednosť (RRZ) upozorňuje, že predstavené opatrenia neriešia dlhodobú udržateľnosť. Napriek vážnosti situácie vláda uvarila tento polotovar v tajnosti, netransparentne a bez konzultácie nie len že s odbormi, ale dokonca ani zamestnávateľmi. Naopak, KOZ SR so zamestnávateľmi pripravili vlastný „tieňový“ plán konsolidácie, evidentne zo zúfalstva.
Vládou navrhnuté opatrenia stoja primárne na zvyšovaní daňovo-odvodového zaťaženia. Pokiaľ by k tomu došlo vo vákuu, nemusel by to byť problém, keďže z krajín OECD má Slovensko priemerné zaťaženie. Avšak plátať dieru peniazmi pracujúcich skutočne nie je riešenie – o to menej, keď dávame na potraviny najviac v EÚ. Inými slovami, hasíme požiar, ale jeho príčinu nechávame nedotknutú. A čo je tou príčinou?
Zrod sociálneho štátu: Ústupok zo strachu, nie dar
Sociálny štát, ako ho poznáme – s verejným zdravotníctvom, dôchodkami či podporou v nezamestnanosti – nebol darom osvietených elít. Zrodil sa z potu, krvi a najmä zo strachu. Počas priemyselnej revolúcie a na začiatku 20. storočia čelil kapitalizmus existenčnej hrozbe v podobe masových štrajkov a revolúcií. Pre vtedajšie elity bola voľba jednoduchá: buď riskovať stratu všetkého, alebo obetovať časť ziskov na sociálne programy, ktoré upokoja spoločenské napätie. Sociálny štát bol teda strategickým kompromisom – poistným ventilom, ktorý mal chrániť samotný systém.
Dnes je situácia iná. Okamžitá hrozba revolúcie pominula, odbory sú slabé a kapitál je globálny. Ak sa firme nepáčia dane alebo odvody na Slovensku, môže presunúť výrobu inam. Sila pracujúcich vyjednávať sa dramaticky znížila, a tým pominul aj hlavný dôvod na udržiavanie drahých sociálnych ústupkov. Z pohľadu logiky systému, v ktorom žijeme, sú kvalitné verejné služby nákladom, ktorý znižuje zisk. Ak už nehrozí zásadný odpor, prečo by mal systém zo svojich ziskov platiť kvalitné školstvo alebo dostupnú zdravotnú starostlivosť pre všetkých? To, čo vláda nazýva konsolidáciou, je v skutočnosti návrat k norme – štát sa prestal tváriť, že na pracujúcich záleží viac než na záujmoch kapitalistov.
Nie je to len chyba Fica, ale logika systému
Konsolidačný balíček zaťažuje najmä zamestnancov, živnostníkov a strednú vrstvu, zatiaľ čo veľké šetrenie na strane štátu ostáva nešpecifikované. Avšak akákoľvek iná vláda by čelila rovnakým tlakom od finančných trhov, ratingových agentúr a pravidiel EÚ.
Štvrtá vláda Roberta Fica, ktorá sa verbálne hlási k sociálnemu štátu, tak paradoxne vykonáva jeho demontáž. Ukazuje sa, že v súčasnom nastavení nie je úlohou vlády systém meniť ani riadiť, ale ho spravovať. A správa tohto systému si dnes vyžaduje presne to, čo vidíme: škrty, vyššie dane a znižovanie životného štandardu. Rada pre rozpočtovú zodpovednosť navyše konštatuje, že aj predošlé dva konsolidačné balíčky tejto vlády boli z veľkej časti minuté na nové trvalé výdavky, čo potrebu ďalších škrtov len prehĺbilo.
Čo s tým? Hľadať alternatívu, nie vinníka
Ak prijmeme túto analýzu, odpoveďou nemôže byť len výmena jednej politickej garnitúry za druhú. Problém nie je v osobe ministra financií, ale v pravidlách hry, ktoré sú nastavené v prospech úzkej skupiny na úkor väčšiny.
História nás učí, že pozitívne zmeny nikdy neprišli zhora. Vždy boli výsledkom povstania zdola, či jeho hrozbou. Namiesto čakania na ďalšie voľby a ďalšie kolo sľubov je načase poučiť sa z minulosti. Jedinou reálnou protiváhou systémovému tlaku je organizovaná a jednotná pracujúca trieda, ktorá si dokáže svoje záujmy – ako napríklad samospráva pracoviska a riadená ekonomika v rukách pracujúcich – nielen pomenovať, ale aj presadiť. Pretože ako bolo povedané už dávno, v tejto hre naozaj nemáme čo stratiť. Iba svoje okovy.
