Marx, napr. v Kapitáli, ukazuje nie len spoločenské, t.j. politické, dôsledky kapitalizmu-ekonomiky na život ľudí a spoločnosť všeobecne, ale aj politické predpoklady pre kapitalizmus. Teda kapitalizmus je Marxom chápaný ako systém (fundamentálne) spoločenských vzťahov. Táto separácia je teda zároveň dialektickou jednotou týchto dvoch “sfér”.

Základňa a nadstavba – ekonomická produkcia a spoločenská štruktúra – nie sú opozitá či oddelené regióny, ale skôr dva extrémy spektra – pomyselnej vzdialenosti určitého aspektu od produkcie. A na spektre môžu ležať len kvalitatívne rovnaké objekty.

Právo definuje súkromný majetok a štátna polícia dohliada na jeho nedotknuteľnosť. Tým sa tradične chápaná nadstavba priamo podieľa na základni – nie je len odrazom či doplnkom základne, ale jej nedieľnou súčasťou a predpokladom.

Otvorený boj prebieha v prvom rade medzi pracujúcou triedou a štátom, ktorý reprezentuje záujmy vlastníkov, ktorí málokedy siahajú po fyzickom násilí (keďže to za nich spraví polícia). Autorka argumentuje, že revolúcie boli úspešné tam, kde bola produkcia užšie spojená práve s explicitným násilím – “mimoekonomickým” (extra-economic) vymáhaním, ktoré je typické pre feudalizmus a pod. Podľa autorky je nevyhnutné, aby sa triedne vedomie neobmedzovalo na jednu z dvoch sfér (ekonomika-politika): bez boja proti verejnej moci štátu sú ekonomické boje impotentné a boje obmedzené na boj o politickú moc sú neúplné, pokiaľ nezahŕňajú aj boj o moc postúpenú súkromnej sfére.