Francúzskom už mesiac otriasa najväčší študentský protest od májového hnutia roku 1968. Čo začalo ako revolta na parížskom lýceu v komúne Céteil dnes nabralo podobu masového protestu bez mála pol milióna študentstva, učiteľstva I odborov. Školy nemajú dostatok učiteľov a podporného zamestnanectva. Učiteľské platy sú často porovnateľné s platmi na Slovensku. V triedach je bežne 30-35 žiakov a žiačok. V lete sú v triedach 40-stupňové horúčavy, v zime zasa mráz. Zo záchodov bez funkčného splachovania vyliezajú potkany a šváby. A do toho všetkého netransparentný systém elektronických prihlášok na vysoké školy a rozvrhy od ôsmej do piatej večer. Protesty sú viac než opodstatnené. A preto 18. septembra, deň po učiteľskom štrajku, zvolalo protest aj študentstvo lýcea de Saint-Exupéryho. Z pôvodnej mobilizácie na 10 lýceách 24.9. sa stalo celonárodné hnutie na 1800 školách – od 11-miliónového hlavného mesta až po mesto Belfort o veľkosti Prievidze – do dvoch týždňov.
Prepáčte že rušíme, len chceme budúcnosť!
Tak znie jedno z hesiel hutia. Piata republika pritom ale nesklamala len študentstvo. Návrh štátneho rozpočtu vyvolal vlnu nevôle pracujúcich i trhu. Posledný rozpočet Macronovej vlády sľubuje vyššie dane, zamrazenie miezd vo verejnom sektore, nižšie reálne dôchodky, škrty v sociálnom zabezpečení, a 7-miliardový bonus pre ministerstvo obrany. Nikto neočakáva, že tento rozpočet zníži vyše 5-percentný deficit. Pritom francúzsky dlh je najvyšší od konca Svetovej vojny – vyšplhal sa na 119% HDP a doťahuje sa tak na talianskych 130 percent. Ale Macronova strana Obnova nie je jediná, ktorá nedokáže riešiť krízu kapitalizmu. Nádejná prezidentská kandidátka krajne-pravicového Národného združenia Marine Le Pen odhalila svoj ekonomický plán: škrty vo verejnom zdravotníctve, škrty v bytovom fonde, škrty na úradoch. Západná Európa od 70. rokov nerobí nič iné, než škrty, ale tentoraz to určite vyjde! Jean-Luc Mélenchon sa pohráva s myšlienkou zmrazenia dlhu, a to nie len Francúzska, ale aj Nemecka, z čoho zamrazilo aj neoliberálnych ekonómov z Európskej centrálnej banky. Koreňom problému je samozrejme kapitalistický systém ako taký, ale rozhodne je to zaujímavejšia alternatíva než uťahovanie opasku okolo už beztak osieho drieku európskej pracujúcej triedy. Francúzov tak bráni doslova vlastným telom jedine strana Nepoddajné Francúzsko.
Vive la Commune!
Bol to práve starosta Mélenchonovej strany Bally Bagayoko, ktorý sa vrhol pred ťažkoodencov aby ochránil protestujúcich. Protesty totiž vyeskalovali po tom, čo polícia zakročila proti mládeži neprimerane tvrdo. Po výbuchu policajného granátu 15-ročný žiak prišiel o ruku, slzný plyn nasadený políciou proti stredoškolákom priviedol iných do bezvedomia. Zábery policajnej brutality šokovali verejnosť a niet divu, že protesty vyústili aj do podpaľačstva. Polícia zatkla 5 až 6 tisíc protestujúcich, takmer 90% z nich sú pritom zrejme neplnoletí. Pritom všetky karty drží v rukách vláda.
Pri pohľade na heroizmus, s ktorým sa za záujmy mládeže a pracujúcich stavia francúzske študentstvo, alebo už len pri pohľade na zatarasenú školu, na ktorej streche svieti veľký nápis „Nech žije Komúna!“, sa zdá slovenská Kriedová revolúcia ešte banálnejšia, než bola. Síce šlo o úprimný (a pre mnohých prvý) protest, no Francúzsko nám ukazuje, že symbolické gestá materiálnu realitu neovplyvnia.
Pritom stačí málo, aby v budúcnosti neostali odkazy vláde len na chodníku: organizujte sa na svojej škole buď na báze študentského parlamentu alebo vlastnej organizácie v dostatočnom počte, komunikujte s ďalšími takými organizáciami na ostatných školách v meste a širšom regióne. A keď sa naskytne správny moment, spoločnou koordináciou môžete vyvolať študentský štrajk, ktorý sa už vodou nezmyje. No čo je asi najpodstatnejšou lekciou francúzskeho hnutia – požiadavky a príčiny protestov musia rezonovať s pracujúcou triedou. Len ťažko môže vláda ignorovať hnutie „detí“, ak toto hnutie dokáže osloviť zvyšok pracujúcich, bez ohľadu na ich volebné preferencie.
